,,Mami, mami, nehýb sa. Všetko bude dobré." Ubezpečovala Maggie svoju maminku šepotom a náznakom pier. Bola jej v tej chvíli všetkým, svojho otca už nenašla, našla len mamu a strýka, a jej strýko skonal na následok svojich zranení. Otca videli naposledy, keď vybuchla elektráreň vinou Rebelov. Nastal zmätok a ľudia sa rozpŕchli ako šváby pred svetlom, aby ich neožiarila radioaktivita. Maggie bola vždy vodkyňa, drsňačka, čo mala vždy plán. Teraz, keď ho najviac potrebovala, žiadny nemala. Boli obklopený nakazenými. Títo boli naviac vyhladovaní, číhali na nich z korún stromov i z krovia. Maggie a jej mame neostávalo nič iné, než sa nehýbať a čakať, kým odídu. Stáli tam asi hodinu, nohy im slábli, keď vtom mama Maggie- Aribell prehovorila.
,,Maggie, z toho sa obe nedostaneme živé." Maggie si všimla už asi pred pätnástimi minútami, že Aribell už nevládze a stráca rovnováhu. Maggie si v hĺbke svojho logického myslenia uvedomovala, že šanca, že toto obe prežiju je mizerná. Aribell nemala ani len pištoľ, takže keby Maggie začala strieľať nakazení by sa na Aribell vrhli. Maggie skúšala tuho rozmýšlať ale zároveň sa musela pekelne sústrediť na Aribell a nakazeních. Pri jej najlepšom pláne by prišla Aribell minimálne o nohu, čo by ju viac ako určite stálo život. Aribell začala tápať, načo sa Maggie okamžite strhla pripravená svoju mamu a hodiť do vody aby mohla nakazeních postrielať, ale oni boli rýchlejší. Nakazení skočili zo stromov rovno na Aribell a zahryzli sa do nej. Maggie strielala ako nikdy v živote. Ale tích, čo sa prisali na Aribell musela len odplašiť, lebo keby ich zastrelila, zastrelila by aj ju. Nakazení sa rozpŕchli a odhalili ten najhorší pohľad aký sa kedy Maggie naskytol. Jej skrvavená mama ležala pri jazere, kde len pred chvíľou stála, s rozožratým bruchom a z úst, z ktorých jej vychádzali jej posledné výdychy jej tiekol pramienok krvi. ,,Mami!" Zkríkla Maggie a vtom sa so studených potom na čele posadila a ťažko dýchala. Ten strašný sen sa jej sníval takmer každú noc. Každučkú noc sa jej v hlave živo premietala tá štyri roky stará spomienka tak živo, že si zakaždým myslela že to je skutočnosť. Maggie sa za to, že nedokázala ochrániť svoju matku nenávidela, od tých štyroch rokoch čo uplynulo nebolo dňa kedy by si to nevyčítala. Od tých štyroch rokov čo sa na zemi rozpútalo peklo, od tých štyroch rokov, čo musela Maggie predčasne dospieť z dievčaťa v ženu. Maggie si prehrabla hnedé vlasy vyholené na ježka a zelenými očami zablúdila k dverám svojho ,,apokalyptického bunkru", ktorý býval akousi podzemnou kuchyňou. Na dvere zúrivo škriabal ďalší nakazený. Nakazení boli ľudia, ktorí až príliš dlho chodili po vonku bez plynovej masky (ktorú sa avšak pravda nepodarilo zohnať každému) a nakazili sa morom alebo inak nazývanym cez apokalypsu ,,choroba nešťastníkov". Šírila sa vzduchom a kto nemal masku mal proste smolu. Maggie o tejto chorobe čítala, vedela čo mor je a vedela aj to, že ho volali čierná smrť i koľko veľa obetí si vyžiadal. Ale toto nebol tak úplnr mor. Neútočil len na telo ale i na mozog. Robil z ľudí nenásytné beštie. Maggie si pamätala na mnoho filmov so zombíkmi ktorí mali farby od neľudsky bledej až po zelenú. Lenže nakazení neboli ani zelený, ani biely. A viditeľne bledý boli až po nirkoľkých mesiacovh. Mali na sebe akési červeno fialové škvrny, ktoré z diaľky neboli vidno. A naviac, v šere mrakov ktoré od doby začiatku apokalypsy zostali neboli vidieť vôbec. Maggie sa zdvihla z postele a zobrala si olovenú tyč s ostrým hrotom. Pomaly sa začala blížiť k dverám a hneď na to prudko otvorila dvere a prebodla nakazeného tyčou. Už to bola rutina, Maggie sa ich ani nebála a a vždy ich prebodla v smrteľných miestach. Zozačiatku ich prebodávala stredom brucha, ale keď ju už niekoľkokrát takmer kusli rýchlo prišla na to, že ak ich bude chcieť zabiť ihneď bude sa musieť triafať do smrteľných miest. Tentokrát to bolo priamo do oka. Väčšinou tyč prebodla cez oko, pretože sa jej už párkrát podarilo srdce minúť, čo malo za následok ďalšie ataky nakazeních. Rýchlo zavrela dvere aby dovnútra neprúdil nakazený vzduch a šla sa obliecť. Vždy spávala nahá, ale nie kvôli nepohodliu, alebo kvôli tomu, že nemala oblečenie. Ale aj keď vždycky nosila von masku a dvere zamykala a pečlivo ich tesnila aby sa dovnútra nedostal žiaden vzduch, vždy sa dovnútra dostala malá čiastka vírusu zo vzduchu. Jej otec, uznávaný lekár a vedec, Jonathan Corban, jej povedal, že istý výskum kedysi dokázal, že ak človek žijúci v oblasti s toxickým alebo nakazeným prostredím býva vo svojom dome tak vždy sa tam dostane nejaké percento toxínov. A v podstate to funguje ako očkovanie. Ak človek vdychuje malé množstvo tej nebezpečnej látky, jeho telo si vytvorí látky, ktoré proti vírusu dokážu bojovať. A čím menej oblečenia človek na sebe má, tým rýchlejšie a účinnejšie sa dokáže voči vírusu obrniť. Maggie si na seba navliekla koženú bundu. Nebola síce podšitá kožušinou a nezohriala ale nakazení ju neprehrýzli. Za opasok si strčila sekáčik na mäso, ktorý tu našla, keď toto miesto objavila, za chrbát si do koženého púzdra strčila mačetu a do ruky zobrala pištoľ. Tú mala len pre prípad núdze, pretože keby vystrelila tak by privolala ďalších nakazeních. Možno boli hlúpi, ale neboli hluchý. Už len posledný a najdôležitejší krok. Nasadila si plynovú masku. Teraz už bola pripravená vyraziť. Potrebovala vyraziť na lov. Zvieratá a rastliny boli voči tomu svinstvu odolné. zavrela za sebou dvere a zatesnila ich, popričom musela stúpať jednookú mŕtvolu nakazenej ženy, čo Maggie s jej výbušnou povahou neuveriteľne štvalo. Keď konečne skončila tak chytila mŕvolu za jednú ruku a začala ju vliecť hore schodmi. Maličkú ženu, ktorá mohla mať sotva päťdesiat kíl a stošesdesiat centimetrov vyniesla Maggie hore schodmi bez väčšej námahy. ,Aspoň niečo pozitívne' pomyslela si Maggie keď mŕtvolu vliekla uličkami zbombardovaného mesta. Už prenášala aj dvojmetrových chlapov ako hora. Rozhliadla sa
po troskách a zašla do uličky, kde hádzala mŕtve tela nakazených na kopu a každý týždeň ich pálila, aby sa vírus nerozšíroval viac. Zatiahla telo do uličky a hodila ho napomerne veľkú kopu. Tento týždeň to bol celkom nával. Dnes už bola nedeľa. Maggie odkryla dosku, pod ktorou schovávala bielidlo. Benzín bol až moc vzácny aby nim len tak poliala a niečo zapálila. Celú kopu poliala bielidlom skryla ho späť pod dosku. Z vrecka nohavíc vytiahla zapaľovač a začala sa blížiť ku kope mŕtvol, keď vtom jej oči spočinuli na tvári malého dievčatka, ktoré zabila v piatok večer. Zapozerala sa do jej veľkých nevynných čiernych očí, ktoré nemala to srdce prepichnúť, takže to dostala priamo do srdca. Maggie zabila za tie štyri roky už toľko nakazených detí, že sa neodvážila to hrozné číslo ani hádať. Možnože bola drsná ale nie bezcitná. Deti vždy zabíjala s ľutosťou. Robilo sa jej to tažko. Na toto trebalo silnú vôľu a hlavne silu presvedčenia sa, že už to nie sú ľudia, ale bezduché beštie. ,,Prepač mi to." Povie pevným hlasom Maggie. ,,Ale tu si v apokalypse. A tu to už funguje inak." Dopovie a zapáli kopu.
*****
Po takmer troch hodinách sa Maggie vrátila z lovu s dvoma králikmi pripnutími na opasku. s nožmi to vedela dobre. Spočiatku nosievala luk a šípi, lenže nebola to žiaden Robin Hood ani Katniss Everdeenová a zviera sa jej nepodarilo zasiahnúť smrteľne a vždy jej zdrhlo aj so šípom v riti. Už bola takmer doma, keď vtom začula zdola zo schodov hlasy. ,,Myslíš, že tu niekto je?" Opýtal sa hlas, ktorý mohol patriť asi tak desať ročnému zachrípnutému chlapcovi. ,,Neviem. Možnože nedávno zomrel vonku a odvtedy je to tu zamknuté." A tento hlas patril pravdepodobne chalanovi starému ako Maggie. Maggie sa potichučku priblížila a a vytiahla pištoľ. Napočítala do troch a potom skríkla. ,,Hej! Čo tu chcete?! To je môj domov!" Chalani sa okamžite strhli a zdvihli ruky nad hlavu. Maggie sa nemýlila. Ten mladší, čo mal tak desať mal hnedé vlasy a oči, mal oblečené tepláky a tričko s logom hviezdných vojen. Druhý ten asi devätnásť ročný mal tmavomodré vlasy, ktoré však už boli trochu vyrastené a odhalovali jeho prirodzenú hnedú farbu, ktorá bola rovnaká ako tá toho malého chlapca, mal oblečené tričko Iron Maiden a rifle. Obaja mali mikiny, chirurgické masky a obaja boli neuveriteľne špinaví a to aj na apokalyptických preživších. ,,Slečna my vám nechceme ublížiť ani vás vykradnúť..." začal rozprávať ten starší, načo Maggie zložila zbraň a začala sa neuveriteľne smiať. Chlapci si vymenili pohľady a naďalej sa pozerali na smejúcu sa Maggie. ,,Vy dvaja? To je snáď vtip. Keby som chcela tak by tu po vás nezostal ani mastný fľak." Povedala s úškľabkom na tvári, ktorý však nemohli kvôli maske vidieť. ,,Na čo čakáte? Vypadnite! Hádam nečakáte, že vám svoj bunker nechám?" Povedala Maggie. ,,Ako sa vlastne voláte?" Zaujímala sa. ,,Ja som Stanley a toto je môj brat Percy. Putujeme už tri mesiace. Môj brat si pred dvoma dňami poranil nohu. Prosím vás, sme hladní, dehydrovaní a špinaví. Moc toho nemáme ale dáme vám čo budete chcieť ak nám poskytnete aspoň na chvíľu útočisko." Rozkecá sa Stanley. ,,Bla, bla, bla Stan, chápem. Si jeden z tých zmrdov, čo sa nevedia postarať ani o kaktus, nieto ešte o seba, čo majú skrátka zasrané šťastie a chodia šomrať o príživnícke spojenectvo." Povedala Maggie akosi čudne spájajúc ruky. ,,Možno máš pravdu... ehm.. no nejak som prepočul tvoje meno." Uškrnul sa Stanley a Maggie mu mala chuť vraziť. Tento debilný spôsob flirtovania k smrti nenávidela. Vlastne celkovo flirtovanie neznášala. Ak si ju nejaký chlapec mal získať, tak sa musel v nejakej ťažkej situácií zachovať ako chlap, nie na ňu skúšať trápne divadielko. Maggie už už chcela tých dvoch vyhnať pištoľou, keď vtom jej padli oči na malého Percyho, ktorý sa pozeral svojími dvoma čienymi na jej dva zajace ako na najväčší poklad. ,Úbožiak, Boh vie, koľko to dieťa nejedlo.' Pomyslela si Maggie. Ak by ho nechala s jeho bratom, určite by do mesiaca obaja zomreli. Šťastie raz opustí každého. Len tak tých dvoch nechať nemohla. Nezaslúžili si to, ona to tu predsa budovala štyri roky, zhromažďovala zbrane a lieky a tie sa nedali nájsť len tak na ulici. Často aby získala veci nutné na prežitie musela zahodiť aj posledné zvyšky svojej dôstojnosti. Ale malý Percy bol dieťa, za nič nemohol a Stanley, možno mu nedokázal zaistiť základné veci ako úkryt či jedlo, ale aspoň ho dokázal ochráňovať celé tie roky a tým sa Maggie chváliť nemohla. Maggie si vzdychla a zišla dole schodmi. ,Možno bude príjemné mať spoločnosť po štyroch rokoch samoty.' Pomyslela si, keď vyťahovala kľúče. ,,Ach Bože! Ja-a ďakujem, my na stotisíckrát ďakujeme!" Začal podskakovať Stanley. ,,Stan, zavri hubu, lebo si to ešte rozmyslím." Povedala Maggie jedovato. ,,Prepáč." Zašepkal Stanley so sklonenou hlavou. Maggie otvorila dvere a rukou naznačila aby vošli dnu. Prvý šiel Stanley, a za ním pomaly dokrýval jeho brat Percy. Vošla dnu a ako vždy za sebou zamkla a zatesnila. Až po tom zo seba zhodila masku a kabát. ,,Kde si ublížil?" Opýtala sa Maggie Stana. ,,Pozeral sa o plech. Našťastie nebol hrdzavý, ale je to dosť hlboké." Odpovedal Stanley. ,,Daj si dole nohavice." Rozkázala Percymu, ktorý ihneď poslúchol. Zobrala ho na ruky a položila na stôl, ktorý bol vysoký asi ako sám Percy. Pomaly a jemne mu začala obmotávať obväz, popričom Percy sykal. ,,Nedívaj sa na to dobre? Dívaj sa na mňa alebo na Stana." Poradila mu Maggie a opatrne odmotávala obväz. ,,Ako sa vlastne voláš?" Opýtal sa jej Percy. ,,Maggie." Odpevadala a oči pritom neotrhla od chlapcovej nohy. ,,Maggie? Ako tá Maggie Simpsonová?" Opýtal sa jej Percy. ,,Áno, ako Maggie Simpsonová." Odpovedala a na tvári sa jej objavilo niečo, čo už dávno nie. Úprimný úsmev. ,Možno to bol predsalen dobrý nápad zobrať tých dvoch pod ochranné krídla.' Pomyslela si v duchu.
AHOJKYYY!!! Takže toto je moja prvá sci-fi apokalyptická knížka. Dúfam, že sa bude ľúbiť. Chápem, že nie asi každý sa s Maggie ako s hlavnou hrdinkou stotožňuje a nemusí mu byť sympatická, a mnohých prípadoch ešte ani nebude ale každý apokalyptický príbeh potrebuje drsňaka, vodcu. Tak tu máte Maggie. Čo si o nej myslíte? A aký máte názor na Percyho a Stanleyho? Budú jej plnohodnotnými spojencami, alebo len bremenom?
ESTÁS LEYENDO
Apocalypse Childrens: Cult Of Survivors
Ciencia Ficción,,Vidíš to?" ,,Čo?" ,,Veď práve, nič. Všetko je preč... Ako to sem všetko dospelo?" Venovanè @Tenebris09
