Vampires

Utrpenie

   ,,Nie ja.... ja nemôžem. Nie! STOJ!  Nicol, nie nejdeš tam" kričím sama na seba ale nohz ma nepočúvaju sami sa hýbu. ,,Nie, ja to nechcem. Elijah hovoril že nebudem vedeť prestať. Nechcem tam ísť!" zarevala som a chztila som sa železnej tyče ktorá bola vedla mňa. Ale nohy ma ťahajú ďalej. Mám nápad. Na zemi bola halúzka zo stromu. Zobrala som ju a... pichla som si ju do nohy. Od bolesti som zarevala ale niečo horšie sa stalo až potom... začuli ma tí ľudia. Utekali ku mne a kedže  my tá palička prešla cez celú nohu a dosť to krvácalo zavolali sanitku. ,,Nie nikomu nevolajte. Prosím nie. Radšej odomňa rýchlo utečte! Hneď!" rozkázala som im ale oni len pokrútili hlavou a povedali: ,,Mi nikam nepôjdeme veď ste zranená. A to teda veľmi." a vytiahol svoj telefón. Zavolal sanitku (neviem na čo). Prišli si po mňa naložili ma a priviezli do nemocnice tam sa my na to pozreli a povedali že to nevyzerá moc dobre (ako keby som to nevedela veď keď si človek pichne halúzku do nohy tak že mu ju celú pretne tak by mi asi povedali ,,Viete č do rána sa to zahojí, choďte domov" Haha no tak to určite ale ja niesom človek tak ma puste). Dali ma do osobytnej izby ,,Aspoň že tak asi by som sa neudržala keby hneď vedla mňa by mal bzť človek s otvorením zranením ktoré by mu krvácalo," zase som si zamrmlala len tak pre seba. Sestra mi vytiahla halúzku zh nohy ,,Auuuuuuuuuuuuu" zrevala som. Čudujem sa že neohluchla.  Potom mi na to dala dezinfekciu (zrevala som ešte viac ale to si necháme pre seba) a obviazala obvezom. Vtedy som oči uprela len na jeden bod: krk-žila-krv. Vystrčila som svoje tesáky ostrejšie ako britva a zahryzla som sa jej do krku. Cítila som sa úžasne a vedela som že ma už nič nemôže zastaviť a že zomrie ale bolo my to úplne jedno. Sala som sala a sala. Odhodila som jej mŕtve telo nabok. Graciózne som si utrela krv z kútikov úst. Cítila som sa taká silná, vedela som že v tejto chvíli môžem urobiť čokoľvek. Všetky schopnosti ktoré som doteraz mala ešte väčšmi zosilneli, rana sa mi hňeď uzdravila cítila som krv, veľa a veľa krvi, počula som plač malého dieťatka hoci pôrodnica bola až v budove vedľa, čítala som mysle ľudí: ,,Nie toto nemôže prežiť," alebo ,,Je to dievčatko? Ja asi omdliem." Alebo som počula autá na druhej strane mesta. Ako to viem? Proste to viem, podľa mňa sú to všetko inštinkty. Rozdrapľa som si nemocničnú košeľu a v spodnom prádle som vybehla z izby. Ale na ceste ma zase niekto alebo niečo zastavilo. Elijah (zase) ,,Nicol!".... všetko sa zvrtlo tak rýchlo.. Prevesil si ma cez pleco a rýchlosťou svetla ma zaviedol naspäť k starému cintorínu ale teraz ma odviedol ešte ďalej zavidol ma do nejakej hrobky. Išli sme dole až sme boli úplne naspodku a tam mi zase začal rozprávať to isté: Ako sa to nemá a že s tým nebudeme môcť pretať, že som to nikdy nemala robiť atď.. Nepočúvala som ho no potom som zbadala kam ma to vlastne priviedol. Boli tu reťaze a kopy železníku (rastlina ktorou sa napr. týrajú upíry alebo nám posťe škodí a zabaňuje našim schopnostiam). Keď dopovedal vzal ma pod pazuchu a priviazal ma reťazami o stenu, zobrel železník  a potrel mi ho pod nos. Kýchla som a začalpo ma to páliť. ,,Au. Prečo mi to robíš?!" pozrela som naňho spýtavím pohľadom. ,No prečo asi, Ve´d som ti vravel že keď s tým začneš už  s tým nebudeš vedieť prestať, je to ako droga. Dá sa to ale veľmi ťažko. Tak ťa sem zamknem a budem ti nosiť len krv zvierat a keď budeš zlá tak ti vždy priložím železník pod nos. Budeš mať veľa rozmysleť si čo si vlastne urobila, pomysli na deti tej pani, manžela ako budú plakať nad jej hrobom. Myslela si vôbec na to?! Nie určite nie!" dopovedal za mňa. ,,Keď budeš dobrá a olutuješ to čo si spravila tak ťa presťahujem k nám do domu a po týždni, keď nikoho nezabiješ a ani sa z nikoho nebudeš kŕmiť, ťa môžem pustiť." povedal priložil ku mňe fľašku so zvieracou krvou, tak aby som na ňu dočiahla a odišiel.