Plačem, no viem,
že ty ma aj tak nepočuješ,
kričím, no unavujem tým len seba,
hovorím ti slová, ktoré som kedysi počul od teba,
šepkám ti ich, jedno za druhým,
raz, dvakrát, tisíckrát,
no nepomáha to.
Počujem vzlyky,
neviem, koho sú,
dúfam, že moje,
nezvládnem plač blízkeho,
pamätáš?
Kedysi som stál pri tebe,
opakoval ti, nech neplačeš,
že ťa ľúbim
a nikdy ťa neopustím.
Ani nevieš, ako rád by som to splnil,
vlastne ja som svoj sľub dodržal,
to ty si utiekol preč,
vzal si moje srdce, no vypadlo ti.
Rozbilo sa
a ty si preč, už navždy,
pretože si vstúpil na nekonečný chodník,
z takého sa nikdy nikto nevrátil.
Slová mi vypadávajú z úst,
to už však hovorí môj robot,
robot, vytvorený z úlomkov môjho srdca,
môjho skleneného srdca, ktoré si rozbil.
