Secrets

8.

Len čo prídem domov, ocitám sa v objatí mojej mamy.
,,Mami? Čo sa..." začnem, no ona ma nenechá dokončiť.

,,Zlatko! Kde si bola? Vieš ako som sa o teba bála? Teraz keď je Ashley... A ty..." premôže ju plač. Fajn, absolútne netuším, čo mám teraz urobiť...

,,Mami, neboj, všetko bude v poriadku. Ashley sa vráti." upokojujem ju. ,,A o mňa sa neboj. Ja som v bezpečí." dodám.
Mamou ešte chvíľu otriasajú vzlyky, no postupne sa začne upokojovať, až nakoniec prestane plakať úplne.

,, Prepáč, ja len..." začne, no potom pokrúti hlavou. ,, Prepáč, že som nebola dobrou matkou. Prepáč, že som sa o teba veľmi nestarala. No ľúbim ťa, tak veľmi vás ľúbim, teba, aj tvoju sestru. A teraz...." Vidím, že sa jej do očí znova tlačia slzy a tak ju trochu nesmelo objímem. Najprv ostane trochu zaskočená, no takmer okamžite mi objatie opätuje.

A tak tam stojíme, čas ani slová v tejto chvíli nie sú potrebné. Pretože niektoré veci sa slovami vyjadriť nedajú... Dajú sa však vyjadriť činmi.

...
,,Nathaly? Nathalyyyy." Tichý hlas volajúci moje meno preruší tok mojich snov. Otvorím oči a zmätene zažmurkám. V izbe je tma, jediným zdrojom svetla je mesiac, ktorý sa práve dostáva do fázy splnu. Otvoreným oknom do izby prúdi príjemne chladný nočný vzduch. Pohľadom zavadím o digitálne hodinky na nočnom stolíku a s prekvapením zistím, že je práve polnoc.

,,Nath?" ozve sa hlas znova a ja sa postavím z postele a poobzerám sa po izbe. Na okne niekto sedí. Najprv sa zľaknem, no potom si uvedomím, že ten hlas poznám.

,,Max?" opýtam sa neveriacky. ,,Čo tu robíš? A o tomto čase?" ticho mu vyčítam.

,,Poslal ma Jake. Ide o tvoju sestru." povie a ja na výčitky razom zabudnem.

,,Ashley? Našli ste ju? Môžem sa s ňou stretnúť?" vychŕlim naňho a s nádejou sa naňho zahľadím.

,,Nie tak celkom." povie Max.

,,Ako to myslíš? Veď si povedal, že ste ju našli... Alebo... Však... Nie..." zasekávam sa, neschopná dokončiť ani jednu začatú vetu.

,,Nie, to nie, nie je mŕtva. Je v poriadku." upokojuje ma rýchlo Max.

,,Tak potom..."

,,Ide o to, že už vieme, kto ju uniesol a aj to, kde ju drží," preruší ma. ,,To, čo však nevieme je spôsob, ako sa k nej dostať..."
...

,, Idem s vami." vyhlásim rozhodne a poobzerám sa po miestnosti.

,,Nie, nejdeš." odpovie Jake a pretrie si spánky.

Len čo som sa trochu spamätala z Maxovej správy, vykradli sme sa von a namierili sme si to do základne. Tam nás už čakal Jake aj s ďalšími asi troma Strážcami. Od vtedy už prešla asi hodina a my sa tu stále dohadujeme na tom, čo, ako, kedy ale hlavne kto každý pôjde vyslobodiť moju sestru.

,, Prečo nie?" namietam zúfalo. ,,Je to predsa moja sestra. Mala by som ju ísť vyslobodiť ja."

,, Nathaly, povedal som nie." povie Jake a v neho hlase cítiť podráždenie. Nadýchnem sa a rozhodnem sa vytiahnuť eso z rukáva.

,, Ashley vás nepozná, nebude chcieť ísť s vami. Je to moja sestra, poznám ju lepšie ako vy. Viem, čo bude a čo nebude chcieť urobiť, čo zvládne a čo nie. Musíte ma zobrať so sebou, inak ju odtiaľ nedostanete." poviem čo najviac pokojne ako to v tejto chvíli dokážem a som rada, že sa mi pritom nezachvel hlas.

Keď sa mi ani po dlhšej chvíli nedostane odpovede opatrne zdvihnem hlavu a svoj pohľad zamierim na Jakea. Sedí napäto, v tvári má sústredený výraz a pravdepodobne premýšľa nad tým, ako ma zase odmietnuť aj napriek tomu, že mám pravdu.