Dark angel

2

Otvoril som oči. Pretrel som si ich a posadil sa. Bol som na veľkej kráľovskej posteli. Biele steny, zlaté rámy okien, anjeli namaľovaný na stene. Ako v tom sále. Potom zbadám tú dievčinu na druhom konci postele ako na mňa upriami zrak a úprimne sa na mňa pozerá. Pozriem sa na svoje krídla. Zalepené a obviazané rany znamenajú že ma zachránila. Bolela ma hlava. Dievča sa postavilo a podišlo ku mne. V ruke držalo tanier s polievkou a v ňom lyžičku. Automaticky som odskočil keď si sadla na kraj postele.

,,Neboj...neublížim ti."povie a prisunie sa bližšie.

,,Nie som si tým moc istý."poviem.

,,Nie som ako oni."

,,Všimol som si keď ma mlátili a ty si zvrieskla."poviem a zakryjem si tvar krídlom.

,,No...ja ti vážne neublížim. Zjedz to a pomôžem ti utiecť."odokryjem si tvár a pozrem na ňu pohľadom ,,Nechápem,,. Ona mi podá polievku a ja si ju vezmem.

-SOFIA-

Keď mu podám polievku neveriacky sa na mňa pozrie a položí ju na nočný stolík vedľa postele. Vražedným pohľadom ho pretnem a on na mňa pozrie akoby nič nespravil.

,,Zjedz to!"

,,Ako môžem vedieť že to neni otravené?"

,,Ako môžem vedieť že pri sebe nemáš nôž a neprišiel si ma zabiť!" A touto vetou som s ním skončila. Postavila som sa.,,Stráž!!!"dvere sa otvoria ako by ma tam čakali celú dobu. Čo som im zakázala. ,,Vezmite ho do najhlbšej kopky!"zvriesknem a pozriem sa naňho ľadovými očami. On a na mňa usmeje. Ale potom mu úsmev zmizne keď mu jeden zo stráže spraví páku a začne sa dusiť. Druhý mu začal mlátiť do brucha. Odišla som.

Prvé čo ma napadlo bolo sa pozrieť na ostatných čiernych anjelov.
Prešla som chodbami k balkónu ale potom ma napadlo...prečo to neskúsiť inak. Otočila som sa a odbočila na inú chodbu. Nanešťastie som zbadala zlaté dvere do sálu. Keby ma otec zbadal zabil by ma. Našťastie dvere boli zatvorené a stráž mala pauzu. Prešmykla som sa okolo zlatých dverí a prišla na chodbu s obrazmi. Namala som ich rada. Ale jeden som milovala. Nakreslila ho moja mama keď som mala 9rokov. Držia sa tam dvaja anjeli za ruky a obimaju. Je nádherný. Ok to by sme mali. Zletela som dierou dole a pristanem tak potichu aby som nikoho nezobudila. Zbadám farbu na krídla a niake oblečenie...nevyužiť to. Prezliekla som sa do čiernych legín a čierneho tilka. Prehodila som si ešte koženkovú bundu a vzala farbu. A potom ma napadlo zmeniť farbu krídiel. Mám to po mame. Zomrela a ja som to po nej zdedila. Vymienať farbu krídiel. Sústredila som sa na krídla a pocítila tmu. Otvorila som oči a mala som čierne krídla. Jediné čo ma mohlo prezradiť boli vlasy. Zviazala som si ich do drdola a pootvorila kovové dvere. Zbadala som stromy a kríky. Medzi stromami bola mala cestička. Zatvorila som dvere a vybrala sa po nej. Pohľad ktorý nastal potom ako som po nej prešla na koniec ma zdesil. Domy boli zbúrané, deti tam plakali a matky utrápené. Niaky muži z posledných síl stavali dom. V strede horelo ohnisko kde sa hrialo par anjelov. Potom som započula hlas ,,Jest!"všetci anjeli sa rozbehli k ohnisku. Bol to neznesiteľný pohľad kukať sa ako sa tam navzájom zabíjajú len koly hrsťke jedla. Do očí sa mi nahrnuli slzy. A potom ma zo zadu niekdo chytil za krk a spravil mi páku. Nemohla som dýchať a ani kričať nech ma pustí. Mohla som len dúfať že ma nezabije. A potom prišla záchrana. Čierny anjel s hnedými vlasmi. Mal rifle a biele tilko. Jeho oči boli zelené a nádherne sa mu hodili k tvári. Mal v ruke malý nôž ktorým rozrezal človekovi čo ma dusil ruku. Pustil ma a potom som zbadala že to je bieli anjel čo ma chcel zabiť. Ten zelenooký krásavec sa postavil predomňa a ochraňoval ma. Bieli anjel odišiel späť za kovové dvere.

,,Si v poho?"spýtal sa ma zelenooký krásavec a schoval si nôž do vrecka riflí.

,,Áno...ďakujem za záchranu."poviem.

,,Neni zač...si tu nová co? Ako sa voláš?"spýta sa a prehrabne si medzi vlasmi.

,,Emm...Sofia."poviem a pozriem sa do jeho očí. ,,A ty?"

,,William...zvykneš si tu. Neni to tu také hrozné."zadíva sa nad moje rameno presne na ohnisko a tých pár anjelov. Do očí sa mu nahrnuli slzy ale rýchlo si ich utrel.

,,Stalo sa niečo?"spýtala som sa čo som asi nemala.

,,Už je to pár hodín čo som nevidel svojho naj kamoša. Pokial ho vzali..."zastavil sa a utrel si prameň slz čo mu stekal po líci.,,....tak netuším čo spravím."povedal smutne a vložil si ruky do vačkoch riflí.,,Poď...moc tu toho neni ale ukážem ti to tu.

Dúfam že sa vám druhá časť páčila...prepáčte že to trvalo tak dlho a za pravopisné chyby ale neni ľahké písať príbeh a pritom sa učiť na písomky.
Ďakujem za ★ a píšte komentáre.