The Footballer (JEDNODIELOVKA Louis Tomlinson)

2/2 "Nemilá skutočnosť"

Striasla som sa. Pri jeho dotykoch, pri jeho dychu pri jeho prítomnosti. Nenávidím ho za to všetko čo mi dokázal spôsobovať celé tie dlhé školské roky.

Ale niečim zvláštnym ma však priťahoval. Neviem čo to bolo no bolo to silné. Veľmi silné. Jeho prst som ucítila na mojom líci. Postupne ním prechádzal až ku krku a zastavil sa pri leme môjho výstrihu. Spýtavo sa na mňa pozrel a ja som sa hrozivo pozrela na neho.

Louis sa pobavene uškrnul a trochu sa narovnal. Už nebol tak skrčený pri mne. Ale vziadialenosť medzi nami bola minimálna.

"Emilly!" šepol a svojimi perami sa priblížil k tým mojim. Na malú chvílku sa nimi aj tých mojich jemne dotkol no nespojili sa v bozk.

"Choď odo mňa preč!"

"Povedal som ti, že som kapítan futbalového týmu! Ten, ktorý je na tejto škole ten najpopulárnejší a ty si len obyčajné dievča z knihovne!" naštvane na mňa a pozrel a pobozkal ma. Vášnivo mi strčil jazyk do úst a chytil ma obidvoma rukami za hlavu. Po asi 10 sekundách sa odo mňa odtiahol a naštvane sa na mňa pozrel:

"Nezaujíma ma čo si ty o mne myslíš. Bojíš sa ma? Fajn! Som ti odporný? Fajn! Ale už viac nechcem, aby si sa mi pri každom stretnutí snažila vyhnúť, aby si sa vyhýbala mojim pohľadom a aby si ma ignorovala!" kričal na mňa a mne každou sekundou čoraz viac naskakovala husia koža. Rukami sa zaprel o skrinku o ktorú som bola opretá a svojím obrovským telom ma k nej úplne pritlačil. Bála som sa ho. Už to nebol ten Louis, ktorý ma ponižoval len slovne. Teraz som sa ho bála aj fyzickej bolesti. Sklonila som hlavu a silno privrela viečka. Ruky sa mi triasli, celé telo chvelo a z očí som zacítila ako mi vypadla jedna slza. "Choď preč, prosím!" šepla som no vedela som, že tým si vôbec nepomôžem. Jeho obrovská vyšportovaná postava sa predo mnou týčila a on nebol ochotný ustúpiť.

"Nie!" rázne povedal.

"Neubližuj mi prosím! Nestojím už o tvoje urážky, strápňovanie pred celou školou! Viem, že tebe to robí radosť, si populárny ale ja už takto viac nemôžem. Nezvládnem to!" pozrela som mu do jeho veľkých čisto modrých očí z ktorých ako keby opadla všetká tá zlosť a arogancia. Louis sa odtiahol odo mňa uplne a odstupil o 2 kroky dozadu. Poškriabal sa za hlavou a prehrabol si vlasy: "Ty si to vážne nepochopila Emilly?"

"Čo by som mala pochopiť?"

"Nepämatáš si ako sme boli v prvom ročníku kamaráti?"

"Nedalo by sa to nazvať kamarátmi. Naše mami sa poznali a mi sme boli malí a museli sme sa stretávať. Skončilo to vtedy, keď si ma začal robiť zo života peklo!"

"Prepáč mi!" šepol a tento krát to bol on, ktorý sklonil hlavu k zemi. Ja som stuhla. V tu chvílu ako by sa zastavil čas a ja som počula vetu, ktorú by som od neho v živote nečakala. Neveriacky som na neho pozrela, no on bol ticho a zahabene upieral svôj zrak k zemi. Vedela som, že toto je moja príležitoť. Aj keď som mala veľa nezodpovedaných otázok ale mala som šancu od neho zdrhnúť práve teraz a vyhnuť sa ďalšiemu jeho stretu s mojou osobou. Do ruky som rýchlo chytila tašku, ktorá sa mi válala po zemi a rýchlimi krokmi som sa snažila dostať ku dverám. Neskoro.  

Louis bol vážne ten najrýchlejší a najlepší hráč futbalu na našej škole. Zdrapil ma silno za ruku a uväznil ma znova vo svojom zovretí. "Za pol hodinu sem prídu ostatný, lebo máme trening. Musím to tu s tebou ešte vybaviť a až potom budeš môcť ísť!" opäť na mňa pozrel tým jeho hnusným a povýšeneckým pohladom a tá jeho veta "Prepáč mi" zostala visieť niekde vo vzduchu.

"Tak čo odo mňa ešte chceš? Nestačí ti, že sa ma 2 krát pobozkal proti mojej vôli? A prečo si to vlastne urobil? Baví ťa, trápiť ma?"

"Keby si vedela ako trápiš ty mňa!" povzdychol si a narovnal si padnutú ofinu, ktorá mi zavadzala vo výhlade na mňa. "Zase vôbec neviem o čom to hovoríš!"

"Nikdy ťa nezaujímalo, prečo toto všetko robím práve teba? Prečo som sa rozhodol práve tebe robiť zle a ponižovať ťa?" spýtal sa ma a v momente som si spomenula, že som každý večer rozmýšlala nad tým, prečo som to zrovna ja. Prečo zrovna mne robí práve tie najhoršie veci, keď ja som mu vlastne nič nespravila.

"Chcem to vedieť!" rozhodne som povedala no slovná odpoveď mi od neho neprišla. Louisove kútiky úst sa zdvihli do pekného, roztomilé úsmevu. Svoje pery opäť pritlačil o tie moje no tento krát to nebol taký náruživý a vášnivý bozk ako tie predošlé dva. Tento krát bol nežný, jemný a príjemný. Neodtiahla som sa ale ani som nespolupracovala. Ani Louis sa nesnažil na mňa moc tlačiť a preto sa radšej odtiahol. Prekvapene som sa na neho pozrel a omámená som sa nezmohla na slovo.

"Nechcel som to dať najavo pre ostatnými kamarátmi zo školy. Ty si bola šprtka, ktorá sa nikdy nejako výstredne neobliekala, nechodila na divoké žúri a radšej než by si sa predvádzala na našich tribúnach na treningoch alebo sa stala roztlieskavačkou ako ostatné dievčatá si bola v knižnici a študovala si," povedal a opäť sa jemne pousmial. Nechápala som na čo naráža. Je pravda, že som nikdy a nesnažila dostať do týmu roztlieskavačiek ale absolutne som nechápala čo to má spoločne s tým, že mi Louis robil zle. "Ja som tak trochu nervozny a bojím sa ti to priznať ale keď už som sa na to odhodlal musím ti to povedať. Páčiš sa mi Emilly! Už od veľmi dlho..."

"Ja sa ti čo?" nechápala som, "Nie, nie, nie, nie to nie je možné! Zase si snažíš zo mňa robiť srandu?" vytrhla som sa mu zo zovretia.

"Nie to nie Emilly. Ja som sa ti to bál povedať a ty si bola tak iná od ostatných dievčat. Nezaujímala si o mňa, nechcela si a vyhýbala si sa mi!"

"A ty si mi divíš? Veď si ma pre každým strápňoval a robil si mi zle!" začala som kričať.

"Ja som nevedel ako upútať tvoju pozornosť. Sama by si za mnou určite neprišla, tak som nemal inú možnosť!" previnilo na mňa a pozrel a obmotal ruky okolo môjho pásu. Moje myšlienky mi v hlave vírili jedna cez druhú a ja som sa stále snažila prísť na to, či ma práve teraz klama alebo, že to robil naozaj len preto, lebo ma má rad.

"Chceš mi ale povedať, že si nemal inú možnosť? To, že si mi zničil celé roky na škole, to ťa ani chvílu nenapadlo?"

"Je mi to ľúto Emilly" šepol a pohladil ma po líci.

"Ja ti ale neverím Louis!" pokrútila som hlavou, "Nemôžeš predsa zmeniť názor z jedného dňa na druhý. Ešte včera si mi vzal veci zo sprch a ja som nemala nič na prezlečenie!"

"Neviem ako by som ťa presvečil o opaku!" smutne pokrutil hlavou.

"Nemusíš" A ja to ani nechcem vedieť!" povedala soma ustupila som od neho ďalej.  

"Lúbim ťa, Emilly!" povedal mi.

"Nie nelúbiš, lebo ja ti to len tak lahko nezožeriem!"

"Môžem ťa pobozkať?"

"Nie!" skrikla som na neho. "Zabudnime radšej na všetko čo si mi tu povedal a radšej buď stále ku mne taký hnusný ako doteraz!"

"Tak to nedokážem!"

"Tak sa budeme ignorovať. Bude to dobré pre teba a pre mňa to bude víťazstvo," usmiala som sa. "Prosím popremýšľaj o tom,"

"Nemám o čom..."

"Ale noták Emilly!" chytil ma za ruky, "Prosím!"  

Pozrel sa na mňa s naozaj smutným a prosebným pohladom. Z ťažka som si povzdychla a radšej som odišla. Nechal ma ísť. Vedel, že nemá šancu a bola som o tom presvečená aj ja.  

Aj keď vlastne, Je to kapitán futbalového týmu! V mojím myšlienkach by som mu mohla uvoľniť kúsok miesta.

Každý komentár a názor ma poteší :)

Ak máte záujem prečítať si viecdielnu poviedku veľmi podobnej tejto, nájdete ju na mojom profile pod názvom- "Capitan of the football team".