S prúdom rieky Leny

MOJA NAJDLHŠIA NOC

Utekal som tak rýchlo ako som len vedel. Vzduch bol neskutočne studený. V pľúcach som už cítil bolesť.
-"Nevzdám sa. Počuješ? Nevzdám sa."
Kričal som vlastne iba na svet, ktorý mi bol bol vtedy ešte tak nezny a na prázdnotu všade okolo mňa. Všade bol len sneh a stromy. Zase som bol sám. A znova som začal plakať.

Keď som po chvíli dobehol naspäť k domu a potom ku psej budove, začali na mňa psy štekať. Aj napriek tomu, že som bol ešte len za dverami.
A mňa sa zmocnil strach. No nejak som ho konečne nevedel poslúchať. Tentokrát mi nezviazal nohy ako tomu vždy bývalo. Cítil som sa silný. Otvoril som dvere a vstúpil som. Brechot sa ešte zintenzívnil. Psi začali vyskakovať a metať reťazami na ktorých boli upevnený.
-"Čo mám robiť?" Kričal som s plačom.
-"Čo mám robiť?" Bol som beznádejný.
Ten brechot, ten strach, tie výstrely, tá krv, ten chlad, tie slzy,tá tma,tá bolesť...
-"Aaach" Skríkol som.
-"Nieeee"
Ani neviem kde sa to vzalo, ale zrazu som len vsúpil do ohrady za prvým psom. Vzal som reťaz, potom obojok a z celej sily som ho potiahol k sebe dolu. Spadol som a pes si pod váhou môjho ťahu ľahol. Zrazu sa upokojil. Už som len cítil ako dýcha. Zavyl. A pomaly ustál aj brechot ostatných. Chvíľu som tam zostal ležať. Vôbec som nerozumel, prečo sa to vlastne okolo mňa túto noc všetko odohráva. Bol som zmätený. Potom som sa mu pozrel do očí. Všetok strach a zmätok ma opustili. Ten pocit bol neopísateľný. Už som sa nebál. Už som necítil bolesť.
O chvíľu som už viedol sane smerom k otcovi.