Úplne odveci príbehy

Láska ide ďalej

Tento príbeh sa odohral v nacistickom Nemecku okolo roku 1943. Príslušníci SS strašili v mestách ako fantóm. Nikto nevedel, či sa dožije nového dňa. No ako sa medzi stádom bielych oviec vždy nájde niekoľko čiernych, tak sa aj medzi Hitlerovými prisluhovačmi našlo niekoľko takých, čo sa odmietali podriadiť konečnému riešeniu „židovskej otázky." A toto je príbeh jedného z nich. Príbeh jeho života a jeho lásky. Lebo tá pokračuje, aj keď my skončíme.

„Už toto mám dosť, Anne Marine! Čo to nechápeš? Ak by ich tu objavili, tak odvezú aj teba. Skončíš ako tvoja mama. Prosím, sľúb mi, že tu už viac nebudeš ukrývať nijakých židov."Anne Marine so slzami v očiach už snáď po stý krát vysvetľovala svoju mužovi, že ich nemôže nechať napospas SS. „Je to len na jeden- dva dni, kým po nich nepríde nákladiak. Okrem toho, možno budú vedieť, kam odviezli mamu." Ako ja to len nenávidím, keď plače, pomyslel si Hans. Miloval svoju ženu celým srdcom a fakt, že je židovka bol preňho asi rovnako dôležitý, ako farba jej očí. „Pozri Ann, pokiaľ je naozaj pravda, že ju deportovali do Osvienčimu, ľahko to nájdem v záznamoch. Ty hlavne ostaň doma, aby ťa nechytili, dobre? A dávaj si pozor. Už musím ísť. Ľúbim ťa." Rozlúčili sa a Hans sa vybral do práce. Vďaka tomu, že jeho predkovia boli Nemci, mohol zaujať popredné miesta medzi naradenou rasou. Jeho pracovnou náplňou bola pravidelná návšteva koncentračných táborov po celej Nemeckej ríši. So zápiskami o väzňoch mal dokonca tú „česť," že mohol raz do mesiaca navštevovať Adolfa Hitlera, aby ho informoval, ako postupuje konečné riešenie „židovskej otázky." Dnes mal práve namierené do Auschwitzu I. a II. Celou cestou premýšľal len nad svojou Anne Marine. Už od prvých deportácií ukrývala židov u nich doma, kam po nich chodili nákladiaky, ktoré ich vyvážali mimo ríšu. Aj jej mama im pomáhala, pokým ju pred dvoma týždňami neodviezli do tábora ktovie kam. Anne Marine to zlomilo. A Hans sa zaprisahal, že jej matku nájde. V každom tábore, ktorý navštívil, si dôkladne zapísal mená všetkých prijatých väzňov, no bezvýsledne. Ja ju nájdem, pomyslel si, inak sa cez to Ann neprenesie. A s týmito myšlienkami vkročil do továrne na smrť.

„Beinstein, Schluff, Makročíková, píšete si to, pane?" spýtal sa veliteľ Auschwitzu Hansa. „Samozrejme veliteľ, koľko ešte?" Ten pozrel do papierov a povedal: „Ešte traja, pane. Kopáčik, Kráľová a Sücherová. Potrebujete ešte niečo, pane?" Pri poslednom mene Hansa zamrazilo až o špiku kostí, no rýchlo sa pamätal. „Ešte sa tu trocha poobzerám, Ďakujem, veliteľ."

Prechádzal sa popri barakoch a stále rozdýchaval fakt, že jeho svokra tu ešte stále môže byť. Z premýšľania ho však vytrhol rachot prichádzajúceho vlaku a krik veliteľa, ktorý ho volal k vystupujúcim ľuďom. Ako ja tú prácu nenávidím, pomyslel si. Dávať ľuďom nádej na prežitie a pritom vedieť, že žiadna neexistuje. S týmito myšlienkami kráčal k vagónu, no keď zbadal jednu z vychádzajúcich osôb, nahlas zakvílil: „Nié! Anne Marine, nié! Prečo?!" Ostatní vojaci naňho hľadeli ako na zjavenie. „Čo to má o pekla znamenať?!" pýtal sa veliteľ značne vyvedený z miery. Odpoveďou mu bol Hans, ktorý bežal k svojej žene a nežne si ju privinul k sebe. Plakala mu do uniformy a šepkala: „Je mi to ľúto. Mala som si dávať väčší pozor." On jej len pohladil vlasy so slovami: „Neboj sa, to bude dobré. Budeme v poriadku." Potom sa stalo viac vecí naraz. Židov, ktorí vystúpili z vagóna spolu s Anne Marine, poháňali smerom k skupine smerujúcej k plynovým komorám. Keď k nej Ann ukázala, rozplakala sa ešte viac. Hans pochopil jej nárek hneď, ako medzi nimi uvidel jej matku. Tá však nepočula dcérin zúfalý krik. Už niekoľko rokov bola nedoslýchavá, a tak sa len nemo približovala v ústrety istej smrti.

Medzitým sa dôstojníci spamätali zo šoku a začali obkľučovať tú dvojicu. Kapitán začal: „Musím uznať, že ste svoju manželku dobre skrývali. Avšak nemôžem pochopiť jediné: Prečo ste vy, jeden z najdôveryhodnejších Hitlerových priateľov zradili ríšu kvôli nižšej rase? To je neodpustiteľná urážka! Ak by ste sa však okamžite spamätali a zriekli sa tejto nižšej bytosti, mohli by sme vás..." nedopovedal, lebo Hans mu dal taký pravý hák, že odletel meter dozadu. „Nikdy! A prestaň urážať moju ženu, ty nacistický pes!" To už však ostatní vojaci nečakali a doslova ich tiahli k stene smrti. Mladý pár sa len držal v nemom objatí a čakal na osudný výstrel. Veliteľ, ktorý sa s ťažkosťami dostal k stene, si vzal pušku a s diabolským úsmevom namieril. „Milujem ťa," zašepkali naraz a zavreli oči. Zazneli dva výstrely. A potom už len mŕtvolné ticho.

Takto sa skončil životný príbeh Hansa Hünsera a Anne Marie Hünserovej- Sücherovej, ľudí, ktorých lásku nezničila ani taká ničivá udalosť ako druhá svetová vojna. A ak niekedy pôjdete do Auschwitzu a budete sa pozerať na stenu smrti, spomeňte si na príbeh jedného nemeckého vojaka a jeho ženy. Lebo hoc ich životy skončili, ich láska stále žije medzi nami a aj bude žiť. Lebo láska ide vždy ďalej...