Úplne odveci príbehy

Depresívna báseň

Chcela som jesť - nedal si mi chlieb,
Chcela som piť - nedal si mi vodu.
Poviem ti poď - ty však stojíš,
Poviem stoj - a ty odchádzaš, stále ďalej a ďalej.
Dúfam, že sa to zmení, nestrácam nádej a chcem ťa vyviesť z temnoty.
Miesto toho do nej padám,
hlboko, až na samé dno.
Moja snaha nemá význam, nič nemá význam.
Beznádej ma tlačí k stene a nechce ma pustiť.
A zrazu sa ocitám na moste.
Pozerám dolu - do mora smútku,
ktorý som cítila kvôli tvojej ľahostajnosti.
Zatvorím oči a urobím posledný krok.
Cítim úľavu a lásku, nekonečnú Božiu lásku.
Pozerám na teba zhora a som šťastná.
Som tvoj anjel strážny.
Ale pociťujem smútok, lebo nemôžem byť s tebou.
Vidím, ako sa skláňaš nad mojim mŕtvym telom tam dole.
Niečo v tebe sa práve zlomilo.
Začínaš plakať. Vidím slzy stekajúce po tvojej tvári.
Si smutný, že nemôžem byť s tebou,
no v tvojom srdci ostanem naveky.
A zrazu to vidím - ovocie svojej práce.
Niekto je hladný - ponúkaš mu chlieb.
Niekto je smädný - ponúkaš mu vodu.
Usmievam sa a už nikdy neprestanem.
Malo to zmysel.

Čauko kakauko :D ak toto niekto číta (😂😂😂 trochu narcizmu) nebojte sa, nemám depku len mi tak napadlo niečo. Je to taký voľný verš, že to asi ani nie je verš, ale nevadí, budeme sa tváriť že je, ok? Tu to radšej už ukončím, vidíme sa pri ďalsej kapitole (o takých cca. 50 rokov) A ak by vám napadol názov kľudne napíšte, tie mi idú ešte horšie ako písanie.