Svižným krokom sme prešli až ku domom najvyššie postavených dozorcov.
Kapitánka zaklopala na dvere jedného z domov a netrpezlivo čakala kým sa otvoria. Po asi 5 minútach sa rozleteli a v nich stál generálmajor Lewis v pyžame. Len tak tak som sa udržala pred výbuchom smiechu. Jeho hnedé vlasy boli rozhádzané na všetky strany a vyzeral dosť rozospato. Cez jeho pyžamo mu presvitala vypracovaná postava. Bol tu nový takže som nevedela čo od neho môžem čakať.
Starý generálmajor odišiel do dôchodku a nám tu poslali jeho. Mohol mať tak 35 rokov a vyzeral v pohode, teda určite viac v pohode ako kapitánka.
Asi nečakal takúto návštevu uprostred noci. Hodnú chvíľu si nás obzeral až nakoniec jeho chrapľavý hlas preťal toto trápne ticho a on nás pozval do vnútra.
Rukou ukázal na dve staré kreslá ktoré tu museli stáť už dosť dlho. On sa posadil za mohutný drevený stôl a uprene sa pozrel najskôr na mňa a potom na kapitánku. Chcela by som vedieť čo si myslí. Kapitánka nečakala na vyzvanie a hneď začala rozhadzovať rukami a vysvetľovala čo sa vlastne stalo. Generálmajor ju zamyslene sledoval a za každým prikývol na súhlas. Tváril sa že ho zaujíma každučké slovo ktoré vyšlo z úst kapitánky. Ja som asi po prvých troch vetách prestala vnímať a radšej som sa začala obzerať po jeho kancelárii.
Nebola ničím výnimočná. Tvorilo ju pár poličiek na ktorých viseli vyznamenania a pár fotiek, ktoré ma dosť zaujali. Bola na nich celkom pekná žena s malým dieťaťom na rukách, obe sa usmivali do kameri. Chcela by som vedieť čo sa s nimi stalo. Väčšinou sa tu niekto zamestná keď už nemá čo stratiť, nikto by podľa mňa len tak neodišiel od svojej rodiny s myšlienkou že ich už nikdy neuvidí.
Vedľa dvier ktorými sme sem prišli stála malá komoda na ktorej boli rozhádzané rôzne spisy a dokumenty. Na ľavo od kresiel boli dve okná. Pozrela som sa na kapitánku a generálmajora ale keď som videla že sú ešte stále v horlivej debate tak som sa neprítomným pohľadom pozrela do okna.
Von už pomaly začalo svitať, stále bola síce stále tma ale určite menšia ako keď sme sem vošli. Zrazu sa za oknom niečo mihlo, pravdepodobne to bola iba nejaká líška alebo čo, keďže náš tábor susedí s lesom.
Po chvíli sa tieň objavil znovu ale už o čosi bližšie. Pozrela som sa na kapitánku a Lewisa či si aj oni niečo všimli ale asi nie lebo stále pokračovali v konverzácii.
Znovu som sa pozrela do okna a skoro som sa zrútila z kresla keď som uvidela niečie obrysy tváre v rohu okna. Pozrela som sa bližšie a zistila som že je to Ron a usmieval sa od ucha k uchu. Veď prečo aj nie keď som všetko schytala ja. No toto mu nedarujem. Ten debil mi začal kývať a ešte viac sa usmieval. Zrejme si užíval pohľad na to že kým sa tu ja varím vo vlastnej šťave on si spokojne pobehuje po vonku.
So zamračeným výrazom na tvári som mu ukázala prostredník. Zrazu som spozornela keď som si uvedomila že kapitánka už pravdepodobne dorozprávala lebo v miestnosti bolo úplné ticho. Pomaly som otočila hlavu a pozrela som sa na nich. Obidvaja sa na mňa pozerali. V duchu som sa modlila že nečakajú na moju odpoveď lebo ani pri najmenšom nemám potuchu čo sa ma mohli opýtať.
„Takže Clarisse" prerušil ticho generálmajor, „ako chceš obhájiť svoje konanie?"
„Viete že ani neviem?" povedala som kľudne, nebola som svätá a v takejto situácii som nebola prvý krát.
„Vidíte!!" zúrivo vybuchla kapitánka „jej je to úplne jedno a ani ju to netrápi!"
„A malo by ma to?, veď sa nikomu nič nestalo či?"
„To je síce pravda ale za svoje konanie budeš musieť niesť zodpovednosť" ozval sa Lewis.
Takže ďaľšia časť. Čo hovoríte na Clarisse? Chceli by ste viac opisu postáv? Vote a commment vždy poteší!❤❤❤
#Bubble
