Už sú to dva týždne. Dva prekliate týždne tohto teroru. Začína ma to štvať. Tréningy sú stále častejšie a nikomu sa už nechce, teda skôr už nikto nevládze. Ak to takto pôjde ďalej tak nastane vzbura alebo niečo podobné. Najhoršie na tom sú tie nočné cvičenia. Hocikedy nám uprostred noci vtrhnú do zrubu a zapnú sirény, ktoré vám následne potrhajú ušné bubienky. Dnešbá noc nebola vínimkou. Toto sa tu nikdy predtým nedialo. No ja to takto nenechám. Nebudem tu plniť rozkazy ako všetci ostatný.
******
3,2,1, začali sme odpočítavať posledné sekundy. Práve sa chystáme spáchať asi najväčší priestupok v dejinách priestupkov.
0! Na terase kapitánkinho príbytku sa rozleteli petardy, ktoré smerovali do všekých možných strán. Rozbehla som sa a v poslednej chvíli som skočila za neďaleký krík. Moje telo tvrdo dopadlo na zarosenú trávu. Ron sa na tom určite dobre zabával. On narozdiel odo mňa stihol ujsť pred výbuchom. Postavila som sa a oprášila som si svoje už aj tak zamazané oblečenie.
Začali sme utekať. V diaľke bolo počuť alarm nejakého auta. V krvy sa mi rozlival adrenalín a poháňal moje nohy dopredu. Dobehli sme až ku nášmu zrubu, zabuchli sme za sebou dvere a unavene sme sa zosunuli na studenú zem.
„To vyšlo." Pozrela som sa na Rona so žiarivým úsmevom na tvári. Z tváre som si dala dole gumenú masku cez ktorú sa mi fakt ťažko dýchalo.
„Zaslúžili si to" skonštatoval Ron a pomaly sa zdvíhal zo studenej zeme nášho príbytku.
Rýchlo som ho stiahla naspäť. Spýtavo sa na mňa zahľadel, priložila som mu ruku na ústa a hlavou kývla ku oknu ktoré bolo hneď vedľa dverí. Modlila som sa aby bol ticho lebo fakt nestojím o ďalší problém.
Cez okno do zrubu prenikali lúče baterky odniekiaľ z vonku. „Už nás hľadajú!" vystrašením pohľadom som sa pozrela na Rona ktorý mi len kývol čím ma vyzval aby som sa opatrne postavila. Drevená podlaha zavŕzgala pod našou váhou.
Z vonku bolo počuť kroky čo značilo že sa niekto približuje a preto som zatajila dych. Prikrčením krokom som si to nasmerovala priamo do mojej postele.
Hodiny na nočnom stolíku ukazovali pol druhej ráno. Akurát som stihla zavrieť oči a zachumlať sa pod perinu čo najhlbšie, keď sa dvere na našej „chalúpke" rozleteli. Po tom čo som tam videla som nevedela či sa mám smiať alebo báť.
Vo dverách stála kapitánka vo svojom obhorenom pyžame, z ktorého sa jej ešte čiastočne dymilo. Jej kedysi rovné čierne vlasy teraz pripomínali bombu po výbuchu. Pripomínala mi dokonalú Halloweensku masku. „Jenkinsová!" rýchlim krokom si to mierila ku mojej posteli. Toto asi neskončí dobre, oprava toto určite neskončí dobre.
Za ňou sa objavila mohutná postava desiatnika Snowa ktorý mal dnes pravdepodobne nočnú hliadku o čom svedčili aj dosť viditeĺné čierne kruhy pod jeho očami. Prudkým pohybom ruky rozsvietil svetlo v izbe. Všetci začali zmätene vstávať z postelí a rýchlo sa začali obliekať, asi si mysleli že ide o ďalšie nočné cvičenie. Popravde väčšina z nich mi vzhľadom prpomínala kapitánku.
Ospalá Grace sa na mňa nechápavo pozrela a pretrela si oči. Kapitánka ku mne pristúpila. Vražedným pohľadom mi prepaľovala diery do tváre. Z jej pohľadu bolo evidentné že zúrila a verte mi že v takomto stave ste ju tak často nevideli. „Toto ti tak ľahko neprejde!" zasyčala. V tú chvíľu som nahodila výraz "neviem o čom to hovoríte" a prekvapene som na ňu ostala hľadieť.
„Čo sa vám stalo kapitánka Majersová?"
„Ti dobre vieš čo sa mi stalo!" zvrieskla, chytila ma za golier, zdvihla ma s takou lahkosťou akoby som vážila nanajvýš gram. Začala ma ťahať von zo zrubu pred ktorým už stála asi polovica tábora. Väčšina táborníkov bolo v pyžamách na ktorých mali prevesené hrubé vojenské bundy, vlasy mali rozcuchané na všetky svetové strany.
Kapitánka sa začala predierať davom a popri tom ma ťahala za sebou. V jej pevnom stisku som sa vážne cítila ako pierko, čo v danej situácii nebolo práve najlepšie. V dave bolo počuť smiech ktorý bol pravdepodobne adresovaný kapitánkinmu autfitu,no nechýbali ani prekvapené výrazy táborníkov. Niektorý táborníci sa smiali iný sa naopak vôbec netvárili prekvapene, časť z nich ma uznanlivo potľapkala po pleciach.
„Čo si zase posrala?" zaznelo mi pri uchu. Keď som sa za tým hlasom otočila stál tam posledný človek ktorého som dnes v noci mala chuť stretnúť, Finnick. Je to rozmaznaný debil ktorý si o sebe myslí niečo čo v skutočnosti nie je. Z jeho povýšeneckého výrazu sa mi robilo zle. Na druhej strane je to chudák ktorému zomrela matka keď bol malý. Jeho otec sa o neho nechcel starať a tak ho dal sem. Každý mesiac mu posiela balík peňazí a možno aj preto je taký rozmaznaný. No to ho neospravedlňuje. Ja som tiež vyrastala bez mami a som tu...
Takže po dlhom čase nová časť. Nevedela som či sa oplatí ešte pokračovať. Sľubujem že sa budem znažiť vydávať častejšie. Dúfam že sa páči pls názory do komentov, prípadne aj vote by potešil😙😙😚
#Bubble
