Lost sister ~ Zero Kiryu~

4. Town and Kaname

Yuki

"Nie je ani v jej izbe."povedala som po tom čo som udýchaná dobehla za Zerom.

"Tsk! Ak sa toto dozvie Cross je po nás. Prečo si ju nezastavila?"

"A čo som jej mala povedať? Huh? Chcela ísť do mesta. To je normálne."povedala som.

"Vieš čo? Zostaň tu. Idem ju pohľadať."povedal Zero a odyšiel. Dúfam že ti nič nie je Kaoru.

Kaoru

Som v meste už asi dve hodiny. Je to tu celkom pekné. Tak kľudné a príjemné. Aj keď niekedy zahliadnem zvláštnych ľudí....to je normálne však? Už päť minút hľadám kôš kde by som mohla vyhodiť servítku ktorú som dostala keď som si kúpila zmrzlinu. Keď som ho konečne našla a poobzerala sa...nevedela som kde som. Vyzeralo to ako najaká časť na konci mesta. Okolo mňa ležali rujny starých domov. Otočila som aby som sa mohla vrátiť, no kútom oka som uvidela niečo čierne prebehnuť za ruinami. Otočila som smerom k tomu. Od razu...to bolo všade. Všade sa niečo hýbalo. V hlave mi niečo šušťalo. Počula som šepoty. Padla som na kolená. Moja hlava.....bolí to. Mám pociť že mi každou chvíľou exploduje. Bolo to všade....za rujnami....ako keby tam niekto behal. Z očí mi vytiekli slzy. Čo sa deje?

"Kaoru?"

".......Zero?"otočila som sa. Stál tam. Pozerala som sa na neho s slzami v očiach. No od razu to prišlo. Ako keby mi tá hlava naozaj explodovala. "Aaaaah!"

"Kaoru! Čo sa stalo?"spýtal sa a kľakol si vedľa mňa.

"......bolí to..."zašepkala som a chytila som si hlavu. Mala som pocit, že ak si ju nebudem držať tak exploduje....vybuchne.

"Ideme! Poď! Vrátime sa do školy."povedal po tichy, a pomohol mi postaviť sa. Po ceste sa bolesť pomali stratila. "Už ti je lepšie?"spýtal sa Zero keď sme stáli pred bránou školy.

"Huh? Aaaah áno. Ďakujem."povedala som po tichy, a zrýchlila krok. Chcela som byť sama. No Zero ma dobehol, a držal so mnou krok.

"Čo si tam robila? V tých ruinách?"spýtal sa.

"Stratila som sa."povedala som jednoducho. Zero ma chytil za zápestie a otočil si ma k sebe. Pýtavo som sa na neho pozrela.

"Nabudúce už prosím nechoď sama. Zober Yuki, alebo....hocikoho. Nie je to také bezpečné ako si myslíš."povedal a pustil ma. Ja som len prikývla a odbehla. Kto ho vymenil? Toto je pravý Zero?

Večer

Klop klop

Lenivo som sa postavila z postele a podyšla k dverám. Od obeda som v izbe, a....premýšľam. Čo to znamenalo? Nikdy pred tým som taký stav nemala? Tá bolesť hlavy....bola taká iná...Rozmýšľala som, či to všetko čo som videla boli vidiny....No najhoršie je to, že to šepkanie počujem do teraz.

Otvorila som dvere, a za nimi stála Yuki. Keď ma uvidela hodila sa mi na krk. Prekvapene som ju objala.

"Kaoru? Si v pohode? Zero hovoril, že ti bolo zle keď ťa našiel. Čo sa stalo?"spýtala sa a vošla do mojej izby.

"Už som v pohode. Vlastne....neviem čo sa stalo. Rozbolela ma hlava, ale nebolo to nič vážne."klamala som. Nechcela som, aby sa o mňa bála.

"Si si istá? Nechceš ísť k doktorke?"

"Čo? Nie važne to nič nebolo. Už mi je lepšie."znova klamstvo. Prepáč Yuki.

Pondelok

"Toto by som vám radil zapísať si, pretože to bude na teste."povedal učiteľ. Poslúchla som ho, a všetko čo bolo na tabuli som si prepísala do zošita. "Máte prestávku."povedal a odyšiel z triedy. Všetci žiaci rýchlo vybehli z tiredy. Teraz som tam bola iba ja. Podyšla som k oknu, a sadla si na parapetu. Šepkanie v hlave ustalo, ale stále z toho nemám dobrý pocit. Dnes som mala zvláštny sen.

--------FlashBack Dream-------

Neznáma mne žena ma ťahala za ruku v smere lesa. Mala som pocit že nás niekto sleduje. Od razu sa žena zastavila a otočila sa ku mne. Čupla si ku mne, keďže som bola príliš maličká. Mala som asi tri roky. Dala mi pusu na čelo. Usmiala sa a so slovami Ľúbim ťa dcérka odyšla. Chcela som ísť za ňou no moja hlava ma rozbolela tak, že telo ma odmietlo poslúchať. Namiesto sledovania tej ženy som upadla do snehu.

"Mama! Vráť sa!"

--------End FlashBack Dream--------

Bola to naozaj moja mama? Prečo by ma nechávala v lese? A pred čím sme utekali?

"Ďalšiu hodinu máme v druhej učebni. Ak nechceš meškať mala by si už ísť."otočila som sa v smere hlasu. Vo dverách od triedy stál Zero. Hneď keď to dopovedal *daroval*mi mrazivý pohľad.

"Himeragi! Naozaj nemám náladu. Pôjdem s vami zajtra."už som sa chcela otočiť, no Himeragi ma schmatla a potiahla v smere davu dievčat.

"A práve preto ti ju Nočná trieda vylepší."povedala Himeragi s veľkým úsmevom a začala sa predierať cez dievčatá. Tak o tom pochybujem. Nočná trieda vyšla z brány a pomalými krokmi sa blížili k nám. No ten hore ma asi nemá rád, pretože ma dievča za mnou nechtiac strčilo, a ja som padla akurát pred nohy jednému chlapcovi z nočnej triedy. Pomaly som sa posadila.

"Si v pohode?"spýtal sa hlas nado mnou. Chlapec si kľakol ku mne a pozrel sa na mňa. Od razu vyzeral akokeby sa vydesil. To vyzerám až tak hrozne? "K...K...Kaoru?"spýtal sa.

"A...áno. Poznáme sa?"nepoviem....ten chlapec mi bol povedomí. Ale to je normálne, keďže chodíme do rovnakej školy. Možno sme sa niekedy stretli u riaditeľa.

Chlapec mi podal ruku a ja som sa postavila. Otrepala som sa, a urovnala si uniformu.

"Ďakujem."povedala som a chcela som odýsť, keď ma on chytil za zápestie.

"Kto si?"spýtal sa a pozeral sa mi do očí. Veď to pred chvíľou povedal!

"Nno...Kaoru. Kaoru Mukami. Študentka z dennej triedy."povedala som tak trochu vydesene.

"Moje meno je Kaname. Kaname Kuran."podal mi ruku, ktoru som s miernym úsmevom potriasla. Kaname Kuran huh? To meno som už počula. Myslím že to je triedny prezident nočnej triedy. Pozeral sa na mňa. Do mojích oči....ako keby sa mi chcel pozrieť až do duše. Otriasla som sa a pustila jeho ruku.

"Aaah teší ma Kaname-kun, ale...musím už ísť. Zatiaľ."povedala som a odbehla som. O čo mu išlo? Mala som pravdu. Nočná tireda je divná.

Pobehla som k stromu a začala hlboko dýchať. Prečo mám taký zvlaštný pocit. Kto to je? Musela som ho už niekde stretnúť....mimo školy. Ale kde?

"Čo od teba chcel?"

"Huh?"otočila som sa k Zerovi a nechápavo na neho pozrela. Ten tu chýbal.

"Kuran. Čo chcel?"spýtal sa s preloženými rukami na hrudi.

"Čo by mal chieť? NIč...aaa prečo ťa to vlastne zaujíma?"spýtala som sa. Zero sa na mňa pozeral. Do očí.

"Čo je dnes s vami všetkými? Huh? Dajte mi pokoj!"skríkla som na neho a odbehla preč. Lezú mi na nervy. Všetci do jedného.