Lost sister ~ Zero Kiryu~

6. I feel breath on my neck...

Po vyučovaní som sa rýchlo vyparila z budovy školy. Po včerajšku naozaj nechcem, aby ma Himeragi zatiahla do toho chaosu pri bráne. Pobehla som za stromi, a schovala sa za stájňou. Keď som si bola istá, že ma nikto nevidí, vošla som do stájne. Za ten týždeň a niečo som ešte nemala čas, alebo chuť pozrieť sa dnu. No čo by som čakala? Kone. Podyšla som k jednému sivej farby na konci stájne a pozrela sa mu do očí. Pomaly som natiahla ruku a pohladila ho na čele. Pri pohľade, na jeho výraz (ktorý hovorí, že sa mu páčim) som sa usmiala.

"Páčiš sa mu."počula som Zerov hlas za sebou. Keď som sa otočila, uvidela som Zera opierať sa o stenu za mnou.

"Uhm."prikývla som, a otočila sa späť k zvieraťu.

"Ako sa volá?"spýtala som sa a pohladila mu krk. Počula som Zerove kroky, a už o chvíľu stál vedľa mňa.

"Shu."povedal a pohladil ho rovnako ako ja. Prikývla som. Nie najlepšie meno pre koňa, ale nenamietam.

"Máš šťastie. Shu je divoký, a nikoho okrem mňa nechce počúvať. Kone sú tu na výučbu telesnej výchovy, no Shu s jeho tenperamentom je nepoužiteľný. Už viac krát zhodil nejakých študentov na zem. Rovnako ako Lily..."ukázal na bieleho koňa vedľa. "Lili je moja. Taktiež nikoho iného neposlúcha." podyšla som k bielej Lily a pomaly na tiahla ruku. Jemne som ju položila na čele Lily a pomaly som ju pohladila. Kto by povedal, že takto mierumilovné zviera môže niekho zhodiť na zem.

"Nemal by si byť s Yuki pri bráne?"spýtala som sa, a pozrela som sa na neho. Zero hlasne vydýchol, a oprel sa o vráta. Ruky si vložil do vreciek, a pozrel sa na zem.

"Odmietam robiť bodigárda."povedal. Zvráštila som obočie, a postavila sa oproti nemu. Pýtavo sa na mňa pozrel.

"Možno to nie je práca snov ale....to v tom Yuki necháš samu?"na moje slová sa Zero akoby zamyslel. Yuki mi už spomínala, že Zero chodí na "služby" stále neskoro, ak vôbec príde. Myslím, že na jej mieste, by som mu už odtrhla hlavu z krku. Pozrel sa na mňa.

"Kto si ty aby si mi hovorila čo mám robiť?"spýtal sa trochu strašidelným hlasom. Jeho slová ma dosť prekvapili.

"Ale ja ti nehovorím čo máš robiť. A prepáč, ak to tak vyznelo....len mi napadlo, že Yuki to tam všetko musí zvládať sama."povedala som a sklonila som hlavu. Zero vzdychol a odyšiel k dverám. Pozrela som sa na Lily a jemne sa usmiala.

"Nabúce ak sa chceš v noci prejsť, daj si pozor na Kaname. Ten hajzel není tak nevinný, ako si myslíš."povedal a odkráčal preč. Yuki mu o tom povedala? Pobehla som za ním a postavila som sa pred neho, aby sa zastavil.

"Yuki ti o tom povedala?"spýtala som sa skákavým hlasom. Neviem prečo....nechcela som aby to vedel.

"Ja som tam bol. Tsk.....ako bolo u Kurana?"spýtal sa a obyšiel ma. Akú logiku má tento človek? Spýta sa niečo a odýde....Dobehla som ho tak, aby som s ním mohla držať krok.

"Prečo tak veľmi nenávidiš Kaname....vlastne celú nočnú triedu....prečo? Len preto že im musíš robiť bodigárda?" Zero na moje slová pokrútil hlavou a zastavil sa. Zastala som spolu s ním, a čakala na jeho odpoveď.

"Myslím, že sa to o nedlho dozvieš."povedal a odyšiel. Ničomu nehcápem.

Zabuchla som za sebou dvere a hodila sa na posteľ. Aký ma so mnou problém? Prečo je ku mne taký chladný? Naozaj by som so zerom chcela byť kamrátka, ale s jeho postojom to je naozaj ťažké. Myslím, že som si už na neho zvykla, ale aj tak...Trápi ma náš "vzťah". Ak sa to tak dá vôbec nazvať. Postavila som sa z postele, no hneď moment na to som padla na zem. Tá bolesť...moja hlava. Je to tu zase. Chytila som si hlavu z oboch strán a zasyčala som. Mala som chuť vrieskať, no bola som na izbe. Čo sa deje? Teraz mi už Zero ani nikto iný nepomôže! Tu ma nikto nenájde. Musím výjsť von. Aspoň na chodbu. Ale ako? Pomaly som sa po štyroch doplazila k dverám. Keď som sa natiahla pre kľúčku v hlave sa zo šepotu stal krik. Počula som niekho kričať moje meno. A potom meno.......Kaname? Bolo to príliž nahlas.

"Dsosť! Prsím!! Ticho! To už stačí!"kričala som, no kriky sa neutíšili. S bolesťou som tvorila dvere a postavila sa. Začala som bežať v smere hlavných schodov no pred očami som mala hmlu. Nič som  nvidela. Spomalila som a oprela sa o stenu. Zosunula som sa na zem, a kolená som si dala pod bradu. "Ticho!!"zkríkla som znova, no nič sa nezmenilo.

"Kaoru!"spoza krikov v mojej hlave som spoznala riaditeľov hlas. Pred očami sa mi odrazu rozjasnilo.

"Pán riaditeľ....prosím....pomôžte mi..."zašepkala som.

"Kaoru! Zostaň so mnou! Počuješ Kaoru!"videla som ako si vedľa mňa kľakol, no to bolo všetko. Zavreli sa mi oči, a ja som upadla.

"Tak, a teraz mi povedz, čo presne sa ti stalo."povedal riaditeľ, a odpil z čaju. Po tom, čo som sa prebudila som ležala na sedačke v jeho kancelárií.

"Mne sa to už raz stalo. Silná bolesť hlavy, a následne celého tela....v hlave počujem šepoty, a kriky a.....mám vidiny...."povedala som nervózne. Pomyslí si že som blázon. Riaditeľ sa na mňa pozorne pozeral, a po chvíli povedal.

"Kedy sa to stalo prvý krát?"

"V meste. Asi pred štyroma dňami som bola v meste. Mala som pocit, že ma niekto prenásleduje, a niekto neustále šepkal moje meno. Našťastie tam prišiel Zero, a odprevadil ma do školy."povedala som. Viem, že riaditeľ najprv nemal vedieť, že som šla do mesta sama, ale nechcela som mu klamať. Preložil si ruky na hrudi a vážne sa na mňa pozrel.

"Čo si robila sama v meste?" spýtal sa. Shit! Našťastie pred tým, než som stihla čokoľvek povedať, niekto zaklopal na dvere. Po riaditeľovom vstúpte do miestnosti vošiel Zero.

"Prepáčte, nechcel som rušiť, ale v izbe 126 je vraj nejaký problém, tak Vás tam volajú."povedal Zero a podyšiel k stolu.

"Ihneď tam idem. Neskôr sa porozprávame Kaoru. Zero prosím odprevaď ju do jej izby. Nechceme aby sa jej znova niečo stalo."povedal riaditeľ a odyšiel. Zero sa na mňa pozrel, a opýtal sa.

"Znova? Čo sa stalo?"

"Eeeeh...znova ma rozbolela hlava, ale už je to v pohode." Zerove oči sa momentálne zväčšili o pár čísel.

"Znova si mala ten stav? Kaoru...."

"Naozaj to nič nie je. To bude asi z tej zmeny prostredia, alebo také niečo."povedala som, a postavila som sa z kresla."Idem do izby. Dorú Zero."keď som už za sebou chcela zavrieť dvere Kiryu sa objavil vedľa mňa.

"Idem s tebou. Mám ťa predsa odprevadiť."povedal, a bez ďalších slov išiel v smere dievčenských izieb. Chodby boli tmavé a tiché. Vďaka tichu som mohla počuť naše kroky tlmené tmavo-čerbeným kobercom. No bolo tu ešte niečo.....dýchanie. Hlasné a hlboké dýchanie za mnou. Zero bol predo mnou, takže to nemohol byť on. Zastavila som a ani som sa nepohla. Mala som pocit, že ak sa pohnem, to niečo za mnou ma chňapne.

"Z...zero?"zašepkala som, bezhibne som sa na neho pozerala. Keď uvidel môj výraz tváre zvráštil obočie. "Č...Čo t...to je?"spýtala som sa, zatiaľ čo som cítila niekoho dych na mojom krku.

"Čo je čo?"spýtal sa nechápavo a podyšiel ku mne.

"T...ty to nevidíš? Nepočuješ to?"spýtala som sa. Ďalšia vidina? Nie! Toto vidina nie je. Ja to viem. Zero sa poobzeral za mňa, a potom sa pozrel naspäť na mňa. Chytil ma za ruky, a priblížil sa ku mňe.

"Počuješ niečo?"spýtal sa a pozrel sa mi hlboko do očí. Ja som stále stála nehybne.

"J...ja....cítim niečij dych na mojom krku."zašepkala som. Zero sa na mňa vystašene pozrel. Od razu ma k sebe pritiahol, a objal ma, čím spôsobil, že dych na mojom krku prestal. Pritisla som si ho bližšie k sebe.

"Poď. Ideme do izby."zašepkal. Prikývla som, a pustila som ho.