Devil's Poison > Vkook

Stretnutie

Keď som sa ráno prebudil, cítil som sa čudne. I keď som ležal vo svojej izbe, I keď na mojej posteli ležal pes Kuro, a I keď bolo všetko rovnaké ako včera večer, čosi nevoňalo vôňou domova.  Chýbalo mi to ako soľ.
Nie raz som bol terčom posmechu. Ba  jeden by povedal že som k tomu odmala predurčený. Bol som však vďačný za môjho najlepšieho kamaráta menom Kim Seok Jin. Nebol z rovnakého mesta ako ja, no vždy sme si boli blízky. Bol mi priateľom, bratom, útechou I oporou. Bol síce ohodne starší ako ja, no vždy mi pomohol keď som to potreboval.
Zazvonil mi telefón. Na displeji sa zobrazí po Jinovo meno.

Jin: Ahoj JK! Ako? Počuj, dnes by som s tebou rád zašiel do knižnice. Spomínam si, že si mi vravel o knihe ktorú si hrozne túžiš prečítať. Na internete som čítal čosi o tom a vyzerá to zaujímavo. Tak čo, šiel by si?

Po prečítaní správy som stisol telefón a odhrnul si vlasy z tváre. Zatúžil som sa dnes uliať zo školy, započúvať sa do hudby a prespať celý deň. Nevyše sa skryť pred okolitým svetom a uniknúť realite bol môj koníček už dlhé tri mesiace. Ale nemalo to zmysel. Po niekoľkých dňoch strávených v posteli s plačom a v depresiách mi nepeosievalo. Naopak. Bolo to ešte horšie. Keď temnota a hriech omámili cítil som sa slabí.  A navyše by mi rodičia vytkli ak by som nešiel. Jina mali radi už len s dôvodu že bol jediný kto sa so mnou rozprával. A navyše vďaka jeho vyspelosti bol občas ako moja mám I otec v jednom. Radil ako otec no rozprával ako kamarát.
Postavil som sa, schytil telefón a pobral sa smerom k skrini. Vybral z nej čierne nohavice, kockovanú košeľu a pod ňu si ešte predtým navliekol jedno biele tričko.              
Chytro som schmatol tašku a pobral sa smerom z domu.

Bolo ráno sedem tridsať. Obloha bola mierne zatiahnutá a z východného bloku sa do ulíc hrnuli ďalšie temnejšie mračná. Vietor pofukoval jemne a opadané listy nasvädčovali tomu, že sa do ulíc sa pomaly vkráda jeseň. Niektoré z listov boli sfarbené do červena , iné zostali proste zelené a ako dopadli na zem, tak sa o niekoľko dní celkom  rozdrvili a stratili. Ale najdokonalejšie boli tie, ktoré keď na ne dopadli slnečné lúče zmenili svoju farbu. Ako keď sa ich žltkastá farba pripomínajúca zhnité jablko zmenila na farby ktoré by jeden na nedokázal presne pomenovať. Ale keď som sa na ne zahľadel a snažil sa skúmať ich, pripomenuli mu topás. Tak nenápadný list skrývajúci sa medzi ostatnými pestrofarebnými. Pre mňa bol však unikátny a i keď zafúkal vetrisko sťa hurikán, list tam ostal a trojica najkrajších spadla na zem. Pozorovaním som si často krát uvedomil, ako sa snažia byť decká v mojom veku perfektné. Nenásytnosť a pýcha, schopnosť vopchať sa niekomu do zadku a pritom byť využívaný boli iba ďalšou ľudskou sprostosťou. Ale bolo to v poriadku. Ak by sa každý z triedy choval inak, celkom by sa vyčlenili z kolektívu. Pokiaľ by nik nepočúval rap, nemal prvý pohlavný styk v štrnástich rokoch či sa nestal narkomanom, nazývali by nás zrejme deti z inej doby. Tak ako to bolo so mnou.

Pred sebou som zbadal Jina. Ako každé ráno ma čakal pred domom. Vyzeral zamyslenie a možno trochu I ustarane. V ruke držal karisblok a na chrbte mu vysela taška. Keď má zbadal usmial sa a pristúpil ku mne bližšie. Najprv som to nejak nevnímal, no potom som si všimol jeho bledo ružových vlasov.
"Tak si sa na to konečne  odvážil? " spýtal som sa ho.
"Áno. Ako to vyzerá priateľu? A ako sa máš ty? Vyzeráš znavene a trochu tajomne. Trápi ťa niečo?"
"Azda ťa to zaujíma?"
"Samozrejme!" nato Jin kývol hlavou na bok a vykročil vpred. Urobil som to isté. Zase ma prečítal na prvý krát. A to ma nesmierne štvalo. Vytušil, že o tom nehodlám dlhšie diskutovať.
"Akokoľvek," začal. "Počul som, že dnes do tvojej triedy príde nový žiak. Ale, Jungkook, prosím ťa ako tvoj najlepší priateľ, drž sa od neho ďalej. Počul som-"
"Počul si? " okrykol som ho a nedovolil mu čosi namietnut.
"Nie si náhodou ten, kto klebetám neverí? Sú to ohavné veci! Vari ťa posadol diabol? Never tomu čo ti druhý nataral lebo sa ťa snažil ohúriť!"
Jin na to skolpil zrak k zemi. Na chvíľu som oľutoval svoje slová. Znova som nevedomky ublížil priateľovi. Čo ak som práve ja posadnutý? Čo ak som ja jeho hriech a ťarcha?
"Iba ťa varujem. A-"
"Odpusť mi prosím. Zas som ťa poúčal."
"V poriadku. Sme predsa najlepší priatelia."

Keď som vošiel do triedy, zbadal som, že ktosi sedí na mojom mieste. Najprv som sa rozčertil, no keď sa naše pohľady stretli, striaslo ma.
Milí čitatelia, dúfam že bude mať môj príbeh úspech a že som to neprehnala XD budem sa snažiť vydať ďalšiu časť čo najskôr. Vaša N ♥♥♥