Denníček, pomôž!

8.

Takže. Na začiatok, prepáčte za moju neaktivitu. Úprimne, už ani nejako neviem čo by som sem mohla dať.

Ale tak možno by sa niečo predsa len našlo.

Môj osobný názor na mňa je, že veľmi hovorím o sebe. Stále, väčšinou. Ale iste je už známa tá veta 'Keď potrebujú pomoc moji priatelia som pri nich. Keď potrebujem pomoc ja, všetci sa na mňa vyserú.' Možno v tom je ukrytý kúsok pravdy.

Presvedčila som sa o tom, keď som mala asi za posledné tri mesiace napiču náladu a moja drahá kamarátka (ktorú aj tak lovujem) na mňa kašlala. Ale nejako jej to nezazlievam, pretože si našla chlapca. Myslím, že je to jej prvý. A všetko je pre ňu nové a teším sa s ňou, že tento svet spoznáva.

Ale čo ja? Som malé dievča, ktoré je pomerne samostatné. Nos mám zaborený v knihách, učivo si ľahko zapamätám (potom som bifľa) a doma som tichá. Od malička ma učili samostatnosti. Mamina chodí domov o 17:30 a ocino je väčšinou vonku. Takže o sama o seba sa musím vedieť postarať od svojich 10 cca.

Doma som utiahnutá v izbe a som buď tu alebo v knihách. Sú humorné chvíle, keď preberajú dôležité veci a potom to oznámia mne. Ja som z toho vyoraná myš, ale mne to nejako nevadí.

No najväčší problém ešte len ide. Idú Vianoce a ja by som chcela nový telefón, lenže my si to nemôžme dovoliť.

Ale viete, čo je najhoršie? Že ten zasran brat, keď niečo chce, má to. Mám ho rada, ale ako/dlho som ja chodila, že chcem notebook? Nie, nie a nie. Prišiel on a kúpili mu ho. Ale tak akože fajn, nech robia ako chcú.

Ja som rada, že mám šťastie. Mojím šťastím sú ľudia v mojom okolí a ľudia tu na Wattpade. Ďakujem všetkým, čo toto čítajú. ❤

Uhm...dnes trochu dlhšia časť :D

jarka31 ak chceš, kľudne napíš :) chcela by som sa spýtať pár vecí, ale neviem či nebudem otravovať :/

Olie ;* ❤