Good Nox [HP FANFICTION]

31. Opäť späť

Riaditeľka naozaj napísala dopis Avaniným rodičom ešte tej noci a tí si aj daný list hneď ráno po zobudení sa prečítali. Nemohli tomu uveriť, veď nič z toho, čo im riaditeľka napísala, nedávalo zmysel. Prečo by ich dcéra chodila po hrade po večierke? Prečo by padala zo schodov a prostredníctvom tej nešťastnej nehody stratila pamäť?

Padma a Blaise rozhodne nezaháľali. Padma dala okamžite vedieť svojmu šéfovi, že si berie voľno (snáď po prvýkrát za celú jej kariéru na Ministerstve mágie) a hneď potom sa manželia spoločne premiestnili do Rokfortského areálu. Tu už nebol priestor na robenie chýb, museli tam ísť a konať ako skutoční rodičia, ktorými doposiaľ neboli. Cítili sa previnilo za to, čo sa stalo ich dcére, pretože si uvedomili, ako veľmi jej ubližovali a keď sa všetko konečne, po toľkých rokoch, dalo do poriadku, musela sa stať takáto hrozná vec.

Po ceste cez rokfortský areál neprehovorili ani jeden čo i len jedno slovo. Pohlcoval ich strach o ich dieťa.

„Čo sa stalo?" spýtala sa Padma riaditeľky Rokfortskej strednej školy čarodejníckej v momente, ako manželia Zabiniovci prišli do Nemocničného krídla, v ktorom momentálne nebolo nikoho iného ako ich, madam Pomfreyovej a samotnej riaditeľky školy. „Čo sa stalo našej dcére?" Minervu trochu prekvapilo to, ako sa správala. Ako skutočne utrápená matka, pričom Padmu Zabiniovú ako typ takej matky doteraz nemala možnosť zažiť.

„Pani Zabiniová," priezviskom oslovila svoju bývalú žiačku, ktorú si pamätala doteraz. Jej dvojča dokonca chodilo do jej fakulty, do Chrabromilu, zatiaľ čo práve Padma patrila do Bystrohlavu, rovnako ako aj jej dcéra. „Ostaňte, prosím, v pokoji. Avani momentálne spí. Je veľmi unavená a potrebuje odpočívať."

„Ja som najviac pokojná, ako to len ide, pani profesorka," odvetila Padma a stále sa tvárila nanajvýš ustráchane. Teraz nemohla prísť o svoju dcéru. Chcela o ňu bojovať, biť sa o ňu až do posledného dychu. Či už bude bojovať s jej mysľou alebo nie, bola ochotná urobiť všetko pre to, aby si jej dcéra na všetko spomenula. „No podľa vás je snáď v poriadku, že moja dcéra si nedokáže spomenúť na to, ako sa jej rodičia volajú?"

Minerve pomaly dochádzala s Padmou trpezlivosť. Aj ona sa o Avani bála. Študenti tejto školy boli pre ňu ako deti. Mala chuť svojej bývalej študentke, ktorú mala tiež veľmi rada, že možno si ich Avani nepamätá celkom len preto, že sa k nej nikdy predtým nechovali ako skutoční rodičia.

Pravda o Avaninej pamäti bola taká, že to nebolo celkom tak, že by stratila kompletne celú pamäť. Napríklad dnes ráno si spomenula na Minervu, na Rose, na Scorpiusa, ale nezapadali jej všetky veci dohromady. No už si sama od seba vedela priradiť meno k tvári a nebola taká mĺkva ako predtým. Pýtala sa svojej najlepšej priateľky, čo sa vlastne stalo a James nemohol byť pri tom, keď Rose rozprávala. Príliš ho to celé bolelo. Navyše, čo sa týkalo práve Jamesa, aj na toho si Avani spomenula, ale vôbec nie v súvislosti so vzťahom, aký spoločne upevnili v ten večer s hrozivým koncom.

„Nie, nie je to v poriadku, Padma!" oslovila ju menom a navyše totálne vybuchla. Už sa nemohla chovať rozumne, rozvážne. Aj ona potrebovala zo seba vydať všetku tú ťarchu, ktorá nad ňou pomaly prevzala kontrolu. „Lenže v jej prípade sa nedá robiť nič iné, ako čakať. Madam Pomfreyová už urobila všetko pre to, aby sa Avani polepšilo a postupne si začala rozpomínať na jednotlivých ľudí, ale nepamätá si všetko, čo s nimi zažila, všetky jednotlivé vzťahy, ktoré s nimi mala. Ako som povedala, treba vyčkať. Chápem vašu nervozitu, no nikomu z nás nie je Avani ľahostajná. Som riaditeľka tejto školy a vždy mi šlo len o dobro rokfortských študentov," hájila seba i svoje dlhoročné konanie aj napríklad za čias vojny, ktorú si Padma veľmi dobre pamätá. Ako by aj mohla zabudnúť na časy, kedy sa z jej srdca odtrhla rovno celá polovica. Strata Parvati bola nezahojená aj napriek toľkým prejdeným rokom. Strata dvojčaťa by bolela každého človeka.

„Chceme byť s našou dcérou sami," Padma ďalej nereagovala na riaditelkine slová, pretože sa sem rozhodne neprišla hádať, ale prišla sem stráviť čas so svojou dcérou, so svojou rodinou a prišla sa sem stať skutočnou matkou, ktorou doposiaľ nebola. Jej myšlienky sa teda zhodovali s tými Minervinimi.

Blaise sa len ospravedlňujúco pozrel na terajšiu riaditeľku Rokfortskej strednej školy čarodejníckej a tá mu pohľad opätovala. Odrazu sa Minerva McGonagallová pozerala na muža, ktorého doteraz nemala možnosť spoznať, no bola rada, že sa tak stalo. Bolo jej však na druhej strane ľúto, že sa zmena charakterov dvoch rodičov zmenila až potom, čo ich dcéra stratila pamäť a tým pádom sa aj pri páde zo schodov ocitla v nebezpečí.

„Možno by tu radšej mala madam Pomfreyová ostať, keby-"

„Vieme sa o našu dcéru postarať. Už áno. Prosím, pani riaditeľka, nechajte tu nás troch osamote," požiadala ju Padma pokojným hlasom, ktorý však niekde v úzadí vyznel veľmi naliehavo. Akoby v Padminom okolí svietil maják hlásiaci, že teraz alebo nikdy. Že buď dá svoju rodinu dohromady teraz alebo už nikdy.

„V poriadku teda," Minerva sa napokon vzdala a spoločne s madam Pomfreyovou opustili Nemocničné krídlo. Práve teraz študenti chodili na raňajky, a tak sa tieto dve ženy tiež pobrali najesť.

V Nemocničnom krídle teda zostali len rodičia Avani a samotná pacientka, ktorá bola pri vedomí a ani nespala. Trochu nechápavo sa dívala na svojich rodičov, pretože síce si na nich už ako-tak spomínala, ale tým pádom si spomenula aj na spôsob, akým doma žili a nerozumela, ako je možné, že jej mama nie je v práci, že jej otec nie je pod vplyvom alkoholu a že sa obaja (a navyše spoločne) rozhodli prísť pozrieť svoju dcéru, o ktorú sa doposiaľ nestarali.

„Avani, zlatíčko moje, ako sa máš?" spýtala sa Padma svojej dcéry okamžite a prisadla si k jej lôžku. Blaise stále stál a držal manželku za rameno, aby jej tak vyjadril podporu.

„Dobre, vcelku dobre," odpovedala trochu neisto a následne sa pomaličky posadila, pretože sa jej nerozprávalo a nepozeralo na rodičov dobre, zatiaľ čo ležala. „Ale... Čo tu robíte?"

Musela sa ich to spýtať, pretože jej postupne úplne všetko prestávalo dávať zmysel. Padmu táto otázka trochu zarazila, ale keď si vzala do úvahy, v akom citovom rozpoložení teraz Avani musela byť a ako sa k svojej dcére správala doteraz, vôbec sa jej nebolo čo čudovať. Práve naopak, aj Padmu pohltili výčitky svedomia.

„Avani, vieme, že sme sa doposiaľ chovali k tebe veľmi zle. Bol som opilec a hulvát, ale... Niečo sa vo mne, v oboch z nás zlomilo. Rozhodli sme sa, že odteraz začneme žiť celkom novú etapu života. Chceme byť dobrými rodičmi," Blaise sa ozval po prvýkrát po príchode do Rokfortu. Naposledy tu bol pred dvoma desaťročiami, v časoch, kedy vrcholila a kedy sa následne skončila vojna. Odvtedy sem ani nevkročil. Odvahu mu nabrali až zdravotné problémy jeho jedinej dcéry.

„Rozhodli sme sa, že skúsime aj naše manželstvo postaviť na nohy. Jednoducho zmeniť životy nás troch ako jednej rodiny úplne od základov, zlepšiť ich. Vieme, že sme ti hrozne ublížili, dcérka, ale chceme to napraviť. Ak nám to dovolíš, samozrejme," dodala Padma a hneď nato sa aspoň pousmiala. Bola hrozne nervózna, ruky sa jej potili a triasli a nevedela, čo má so sebou urobiť. Kvôli svojej rodine však potrebovala byť silná, teraz už áno.

Avani sa chvíľu len tak dívala na svojich rodičov a pomyslela si, že konečne vidí svojich skutočných rodičov a nie tie monštrá, ktorými počas všetkých tých rokov boli. Usmiala sa a prikývla. „Som fakt rada, že ste sa dali zase dokopy," povedala slabým hláskom, ale jej spokojné srdce jej dodávalo silu. „A som rada, že konečne vidím pred sebou svoju skutočnú rodinu," dodala a Padma svoju dcéru okamžite objala. Rozplakala sa ako malé dieťa, ale boli to slzy šťastia. Nejaká slzička sa ušla aj Blaisovi a Avani tiež.

Teraz bola rodina Zabiniovcov skutočnou rodinou.