Odkedy som vyšla z potravín nemôžem naňho prestať myslieť. Viem, že je to trápne. Videla som ho prvýkrát v živote a už naňho nezabudnem. Nie,tak to nie je. Len nad ním rozmýšľam. Nad jeho zubatým úsmevom a očami. Nie som si istá či sú modré alebo zelené ,ale sú plné energie. Rozmýšľam kde by tak mohol ísť. Žeby šiel na ihrisko ,alebo tak?
Niee ,určite nie ty trúbka. Nemyslím si žeby išiel o 10 na ihrisko. Veď aj potraviny už zatváraju. A ja už tiež musím ísť. Ak by sa Simon náhodou dozvedel ,že som nebola do 11 doma ,tak je po mne.
Šla som sa teda pozrieť ku zastávke kedy mi ide bus.
O 10 minút mi ide najbližší bus a kedže sa mi už nechce ani pohnúť tak som si sadla,zapla hudbu,vybrala sluchátka no tentokrát som si pustila Justina. Káždý ho hejtuje ,ale mne sa jeho pesničky páčia. Sú také,plné energie. Ako oči toho chalana.Keby som aspoň vedela jeho meno.
Naraz sa mi v hlave rozprúdilo pĺno myšlienok. Mohla som sa ho aspoň spýtať ako sa volá,alebo sa aspoň usmiať ,som ja ale krava...Zrazu môj tok myšlienok prerušil tieň. Niekto si sadol vedľa mňa na lavičku. Bol to ON. Boh mi dal šancu napraviť čo som pokašľala."Ahoj,ty si ten s čučoriedkovou buchtov však?" - úžasní začiatok Lia,to sa ti podarilo.
"Och,hej,ahoj. Ako to že v takej neskorej hodine sedíš sama na zastávke?". Znova nadhodil ten božský úsmev. "Čakám na autobus. Prišla som sem s bratom,no ten tu ostal a ja som bola odkázaná nato ísť domov busom ,ale čo tu robíš ty?". Tentokrát som mu ten úsmev opätovala."Noo ,bol som vonku s kamošmi a povedal som si ,že navštívim babku v Prešove.Rodičia su aj tak na služobnej ceste a doma som sám celý víkend ,takže pohoda"...
"Ako sa voláš?"- konečne som dostala odvahu spýtať sa ho na meno. "Damian ,a ty?".
"Emília,ale prosím nevolaj ma tak nenávidím to,radšej mi hovor Lia."
Snažila som sa aby to neznelo ako tie deti v škôlke keď im poviete krstným menom ale oni vás opravia a povedia svoje meno v zdrobnenine. Nenávidím to. "Fajn ,Lia,to je pekná prezývka. Znie to tak umelecky". Niekoľkokrát si to ešte zopakoval pre prípad aby to nazabudol.
Zhruba o dve minúty prišiel autobus. On si sadol dozadu a ja ,kedže mam s cestovaním problémy a bývami mi zle aj z krátkych ciest,radšej som si sadla dopredu.Vôňa výfuku by mi po tej buchte teraz vôbec nespravila dobre.
⚫⚫⚫
Cesta trvala večnosť. Mala som pocit ,že sme v nejakej čiernej diere bez konca ,keď sme zrazu konečne zastavili a vodič nás vyzval aby sme vystúpili. Pomali som schádzala zo schodíkov ,mala som pocit ,že od únavy odpadnem ,plus prepadol ma pocit ,že hodím šabľu. No zrazu ten pocit vyprchal keď okolo mňa prešiel Damian. Všimla som si ako chodí. Tak sebaisto. Postupne sa mi strácal v tme. Kedže bolo za 10 minút jedenásť mala som čo robiť aby som to stihla domov.
⚫⚫⚫
Domov som došla presne o 11. Síce som muslela celú cestu bežať ,ale zvládla som to načas. No pocit radosti náhle vystriedal pocit hnevu a rozčúlenosti. Na zemi bolo všade porozbíjané sklo a plechovky od piva, všade bolo cítiť cigaretový dym ktorý mi zaťažoval pľúca a napokon môj pohár trpezlivosti pretiekol keď som vo svojej izbe našla ležať otca spolu s jeho kamarátom. Ďalší dvaja boli v kúpeľni. Šla som si teda ľahnúť do spálne kde normálne spia mama s otcom ,no najprv som celú spálňu vyvetrala,zobrala mamin parfum a nastriekala ho kde sa len dalo. Po chvíli voňalo všetko po jablku a škorici. Ľahla som si do stredu postele a snažila sa zaspať ,no nijak sa mi nedarilo. Stále som rozmýšľala nad dnešným dňom. Nad Simonom ktorý šieľ spať k svojej frajerke a mňa tu nechal samú s otcom,o Damiánovi s čučoriedkovou buchtou a o otcovi ktorý leží opitý v mojej izbe. Mala som pocit ,že moja hlava je zavýrená myšlienkami ktoré nemajú konca.
