Milujem to. Len tak sedieť v aute keď je už všede tma,pozorovať mesto,ľudí a počúvať pesničky. Samozrejme táto chvíľa kedy vypnem a nevnímam vôbec nič okolo seba je veľmi zriedkavá. Avšak dnes si moj brat Simon povedal že prespí u priateľky ktorá býva niekoľko kilometrov odtiaľto. Mnoho kilometrov. My bývame v Prešove, ona niekde v Snine. No a kedže si povedal že sa mu nechce čakať na vlak ,ktorý by mal určite pólhodinové meškanie,šiel autom. Nenechala som si újsť príležitosť vypadnúť z domu. Mama bola ako každý piatok v práci (kedže pracovala ako lekárka a v piatok mala stále nočnú) a otec sedel pred telkou s pivom a kamošmi opitými rovnako ako on. Dokonca keď som vychádzala ,jeden z jeho kamošou na mňa zakričal ,že mám super stehná. Ignorovala som to,nakoľko som vedela že mu alkohol opantal halvu,a všetko ostatné. Za triezva by to nepovedal. Poznám ho. Niekedy sme s ním chodili spolu s ockom na rybačku a bol vpohode dokedy si nenalial pol deci,tam sa to všetko začalo. Nechcela som byť doma a vidieť môjho oca opitého. Mama mi síce vravela ,že ak vidím otca opitého mala by som naňho dať pozor,pretože po tom čo ho raz nechala samého a on sa opil ,spadol zo schodov a zlomil si nohu nechcela aby sa to zopakovalo. No ja som vedela, že ak by som ostala,onedĺho by som mala izbu plnú zvedvých opilcov. Tak som radšej povedala bratovi nech ma vezme so sebou a domov pôjdem busom.
"Otec už bude zase opitý ,dúfam ,že si niečo nespraví lebo ma porazí. Potom padne vina na nás,že sme ho nechali doma samého"- povedal Simon pričom na mňa pozeral pohľadom z ktorého som vyčítala ,že naráža na to ,že som mala radšej ostať doma. Nevšímala som si to. Kebyže chcel ,mohol ostať doma aj on. Mne sa tiež nechce tráviť čas doma keď mám príležitosť vypadnúť. Celý zvyšok cesty sme išli mlčky. Bolo to tak lepšie. Aspoň som sa mohla napĺno sústrediť na Kaliho a jeho pesničky.
Keď sme konečne dorazili bolo už po ôsmej. Zaparkovali sme rovno pred domom jeho priateľky. "Emília,a nech si o do jedenástej doma". Akoby som bola nejake decko. Nenávidím keď sa hraje na starostlivého bračeka. A nenávidim keď ma niekto volá Emília. Mam radšej Ejm alebo Lia. Tak ma volá mama. "Ok ok,potom ti zavolám ,ahoj"- v mojom hlase však bolo počuť znechutenie.
Pobrala som sa preč. Ani som však nevedela kde. Ešte nikdy som tu nebola. Tak to tu aspoň preskúmam.
⚫⚫⚫
Ako som tak išla ,začala som si čoraz viac všímať ľudí. Oproti mne išiel práve zavalitý muž. Mal na sebe čapicu a tenkú mikinu pričom bolo vonku skoro 0 stupňov. Keď okolo mňa prechádzal ,zakusol do obrovského hamburgera z ktorého mu kečup stiekol rovno po tričku. On si to však nevšimol. Zrazu ma prepadla veľká chuť na niečo sladké.
⚫⚫⚫
Už bolo takmer pól 10 keď som objavila potraviny. Uvedomila som si ,že som okolo nich prešla možno 5 krát. Nechápem ako sa to mohlo stať ,keď to svieti veľkými žltými písmenami a osvetľuje to celú ulicu. Vošla som dnu a prechádzala som regálmi,so sladkým. Nič ma však nijak neupútalo. Tak som sa šla pozrieť na buchty. Zrazu som jednu našla. Čokoládovú s orieškami,no akurát keď som sa išla pre jednu natiahnuť,zacítila som niečiu studenú ruku. Rýchlo som otočila hlavu a vedľa mňa stál chlapec. Vlasy mal hnedé,neupravné. Oblečenú mal mikinu kde mal napísané DETEKTOR a sivé tepláky s Conversami. "Prapáč ,kľudne si ju vezmi,nevedel som ,že tu je niekto taký kto má okrem mňa rád čučoriedkové buchty". Vtedy ma zamrazilo. Čučoriedkové? Rýchlo som sa pozrela ,o čom to hovorí. Namiesto buchty s čokoládou som vzala tú s čučoriedkami. "Ou prepáč ,moja chyba,nevšimla som si po čo sa naťahujem,chcela som čokoládovú kľudne si ju vezmi" -myslím že tento okamih si budem pamätať ešte dlho. "Aha,tak to je fajn. Už som sa bál ,že neobstojím"- povedal pričom sa mu vyčaril úsmev. Takýto úsmev som ešte nevidela. Bol taký krásny ,aj napriek tomu ,že sa usmieval so zubami. Väčšina ľudí čo sa usmieva so zubami ,vyzerajú ako úchyláci. No on nie. Skôr ako som sa stihla spamätať a aspoň mu ten úsmev opätovať už bol na konci regálov. Tuším mal namierené ku pokladni.Chcela som ho rýchlo predbehnúť no už bol priďaleko.
