Fragments (SK)

a

Zvuk kopýt dopadajúcich na čierny asfalt sa rozliehal po povrchu opustenej cesty. Moje zeleno-modré oči, ktoré boli v tomto okamihu viac modré, zablúdili pohľadom na horizont, kde slnko pomaly klesalo a sfarbovalo oblohu do tých najkrajších farieb, aké som kedy videla. A ony také naozaj boli. Nešlo len o farby, išlo o tie pocity a v tom okamihu som bola šťastná. Aspoň na chvíľu. Cítila som sa slobodná. Pozerala som sa ponad uši svojej najlepšej kamarátky. Po jej bokoch sa rozprestierali šíre pšeničné polia, zlatisté klasy sa ohýbali popri vánku vetra a dotvárali až príliš dokonalú atmosféru. A ja som vedela, že nič pekné netrvá večne.

Ruku som presunula na krk a prstami som prešla po dlhých chlpoch, ktorých lesk sa znásoboval každou sekundou, kedy sa slnko zosunulo nižšie. Kobyla si spokojne odfrkla. Nebadane, ale ja som to postrehla. Niekedy som si ani neuvedomovala, koľko pre mňa to čierne stvorenie znamená. Ako často tu pre mňa bola, keď nikto iný nebol, koľko času som s ňou strávila a koľko toho s ňou prežila.

Boli to iba dva roky, no pre mňa to bola večnosť. Nekonečno, ktoré nemalo konca. Ale niektoré nekonečná sú menšie ako iné. Stratený prípad - takto tú kobylu každý opísal. A vlastne to bola pravda, bola rovnako stratený prípad ako jej jazdkyňa. Našli sme sa. Tvrdohlavé, hrdé a namyslené povahy, ktoré si robia to, čo sa im chce, vždy a všade. Možno preto sme sa mali tak veľmi rady.

Spriaznené duše, myslím, že to je to pravé slovo. Verím na ne, ale nie v tej romantickej podobe, tá kobyla bola len niekto, kto vstúpil do môjho života a ja som k nej cítila niečo, čo ešte nikdy k žiadnej bytosti. Možno, keď vznikal vesmír, tak naše atómy vznikli spoločne, a preto nás to ťahalo k sebe. Alebo sme toho v minulom živote spolu prežili viac, ako bolo nutné. Aj ja, aj ten kôň sme jednoducho vedeli, že to nie je niečo obyčajné, niečo, čo sa stane každému. Nikdy sme spolu neprehovorili, a pritom sme si vedeli čítať myšlienky. Vládol medzi nami zvláštny druh telepatie, ktorý sa nedá len tak jednoducho vysvetliť. Musíte jednoducho niekoho takého nájsť a ja vám to prajem, pretože je to jeden z najkrajších pocitov, ktorý môžete zažiť.

Slnko už nebolo na horizonte, ale dávno za ním. Vietor začal fúkať silnejšie a jeho zavíjanie už nepôsobilo pokojne. Klasy sa skláňali k zemi a ešte nižšie, pričom ich siluety vytvárali strašidelné tvary. Niečo tu nebolo v poriadku. Mala som ten pocit, ktorý zježil všetky chlpy. Aj kobyla to vycítila. Nervózne podupávala nohou a pohadzovala hlavou, pretože sa chcela rozbehnúť, ale moje ruky zvierajúce oťaže jej to nedovoľovali. Vedeli sme, že by sme tu nemali byť.

Ticho nikdy neveštilo nič dobré, a práve teraz tu bolo počuť len to. Tmavomodrá obloha bez hviezd s temnými mračnami, ktoré neprepúšťali ani mesačné lúče, vytvárala prostredie pre niečo iné. Niečo, čo tu nepatrilo.

Tiene sa stávali viac tmavými ako tma, zhmotňovali sa, vytvárali zmutované postavy. Ľudia, teda ich zvrátené napodobeniny, sa pomaly približovali. Niektorým končatiny chýbali, iní ich mali zasa prebytok. V tme nesvietilo nič, len ich široko roztiahnuté úsmevy tvorené ihličkovými tesákmi. A určite sa nesmiali, v ich reči znamenali zuby niečo iné. Tak ako u

väčšiny druhov, tak aj u nich znamenali snehovo-biele ihličky vyhrážku, znak agresie, nadradenosti. Pripomínali, že tieto čeľuste môžu roztrhnúť tvoje hrdlo v priebehu sekundy. A to sa aj chystali urobiť.

Očné jamky mali prázdne, diery v ich hlavách boli vyplnené tmou. Tmou, ktorá odrážala ich smäd po krvi. Zdeformované končatiny sa pomaly dostávali bližšie a bližšie ku kobyle, nemali sa kam náhliť, v ich prítomnosti sa normálny čas zastavoval, spolu s reflexmi. Znie to zvláštne, ale pôsobili na obeť úplne upokojujúco, niečo ako pijavice, ktorých uhryznutie tiež nebolí.