FEEL LOVE

7*

Ak by vás to zaujímalo, túto časť postujem presne 00:01 NOVÉHO ROKU 2K17, kedy vám chcem zapriať všetko len to najlepšie. Nech je rok 2017 ešte stokrát lepší ako minulý rok!

Prečo som postla časť tak skoro? Pretože, ako sa hovorí....

AKO NA NOVÝ ROK, TAK PO CELÝ ROK!

Príjemné čítanie

JUSTIN

"Ako je na tom? Čo je s ňou?" Sedel som v čakárni na jednej z tých tvrdých nepohodlných sedačiek. So mnou tam sedel otec, pretože on nás sem doviezol. Mama musela zostať doma s deťmi. Akonáhle vyšiel doktor z operačnej sály, vyletel som na neho.

"Slečna Brownová mala zápal slepého čreva. Podľa toho čo ste nám hovorili, mala bežné príznaky. Bolesť brucha, teploty, zvracanie,... Momentálne ešte leží na sále a je stabilizovaná. Neskôr ju sestričky prevezú do jednej z izieb." Povedal doktor jednoducho a ja som sa trochu zamračil.

"Takže to krvácanie...?" Opýtal som sa trochu nervózne.

"Obyčajný menštruačný cyklus. Nič nezvyčajné." Slabo som si vydýchol.

"A predbežný návrat domov?" Opýtal som sa ako posledné a doktor sa zamyslel.

"Všetko bude prebiehať podľa toho, aké bude mať slečna výsledky. Zatiaľ však vyzerá všetko v naprostom poriadku, takže predpokladané prepustenie z nemocnice je asi o tri dni." Prikývol som, že chápem.

"Dobre, ďakujem pán,...Woberg." Prečítal som jeho meno na jeho 'menovke' ,ktorú mal pripnutú k bielemu plášťu.

"Takže?" Opýtal sa otec, keď som sa ku nemu vrátil a sadol si zase vedľa neho na tú otrasnú sedačku.

"Vyoperovali jej slepé črevo a bude tu najmenej tri dni." Povedal som v skratke a otec ma pobúchal po pleci.

"Všetko bude dobré. Uvidíš." Ja som len prikývol a pohľad nechal prilepený na dverách od operačnej sály. Za nimi totiž leží žena, ktorú milujem.

"Keby som ju stratil, neviem čo by som robil." Priznal som otcovi.

LAUREN

Prebudila som sa na celkom nezvyčajné pípanie. Rozlepila som svoje unavené oči a všimla si, že sa už nenachádzam doma, ale v nemocnici. Začala som sa obzerať zo strany na stranu. V ruke som mala zapichnutú kanylu a na hrudníku pripnutých niekoľko 'prísaviek', cez ktoré monitorovali tlkot srdca, teda môj tep.

Pohľad mi náhle padol na spiaceho Justina, ktorý zaspal v tmavočervenom koženom kresle, pri okne mojej izby. Vedľa jeho kresla bol malý nočný stolík, na ktorom boli fialky. Moje obľúbené. Neviem, kde ich v polke novembra zobral, ale potešil ma. Nečakala by som, že si bude pamätať takú maličkosť, ako to, že mám rada fialky a ruže vyslovene neznášam. /p.a.: kto si nepamätá, spomeňte si v 16*tej časti REAL LOVE/.

"Justin." Zašepkala som Justinove meno niekoľkokrát po sebe, pokiaľ sa neprebudil.

"Lau?" Akonáhle si všimol, že som hore, vstal z kresla a prešiel ku mojej posteli.

"Zlato, tak veľmi som sa o teba bál." Moju pravú ruku stískal vo svojich dlaniach.

"Si celkom chladná." Zašepkal. Mal pravdu. Moje ruky boli oproti tým jeho ako z ľadu.

"Ako? Ako...? Pamätám si, ako si odišiel z izby a náhle mi prišlo veľmi ťažko." Justin sa ku mne naklonil a dal mi pusu na líce.

"Ja viem. Ja viem." Prikývol a dal mi pusu na chrbát ruky.