Vlkolak

1

Jedného rána sa so svojimi ovcami túlal úbočiami mladý pastier Druk. Bol to vysoký statný mládenec, sotva by mu dakto hádal tridsať rokov. Hoci nijako nevynikal múdrosťou, zato nebojácnosť a guráž mu nikdy nechýbali. V dedine ho poznal každý. Pred istým časom sa totiž slávne vyznamenal u pána richtára, keď mu zachránil stádo pred akýmsi dravcom. Nikto nevedel, čo za bytosť to bolo, ktorá roztrhala už nejednu ovcu aj v susedných chotároch. No keď sa pýtali samého pastiera Druka, ten dlho o nej nechcel ani len slovko preriecť, až napokon komusi prezradil, že po neskorých večeroch sa poliami túla vlkolak, ba vraj ho videl za jasnej noci spúšťať sa z lesa až dolu do dediny. Proti nemu, ako pastier sám vypovedal, statočne ubránil dva tucty richtárových oviec. Horlivo však varoval každého, kto by chcel toho tvora nedajbože stopovať alebo lapať po nociach. Napokon, na dačo také neslýchané by sa sotva kto odvážil.  

Správa o vlkolakovi sa čoskoro rozletela po uliciach Kostolného i okolitých dedinách. Mnohí ju hneď pokladali za pravdivú – veď pastier Druk je predsa poctivý a dobrý človek, i to, že dlho otáľal vypovedať, nesvedčí o jeho nedobrom úmysle, že by bol azda chcel pre zábavu strašiť ľudí. A ostatne, správy o vlkolakoch neboli v tunajších krajoch žiadnou zriedkavosťou.  

Medzi dedinským ľudom sa povrávalo viacero príbehov o týchto tajomných bytostiach, ktoré sa objavili podľa hodnoverných správ aj v Sliezsku, Sedmohradsku, ale i neďalekej Morave, no obzvlášť v germánskych krajoch, kde sa od nepamäti za neskorých nocí preháňajú, keď pekelné sily rozpútané bývajú.  

Od tejto prapodivnej udalosti ušli už dobré tri týždne a o pastierovom svedectve sa i pomaly prestávalo hovoriť. No na jeho radu, mnohí prestali pásť svoje ovce v blízkosti lesa, v ktorom sa podľa Druka tvor za bielych dní ukrýval. Tí, ktorí pastiera predsa len kdesi v kútiku duše podozrievali, práve naopak, naďalej pásavali na opustených úbočiach pod starým lesiskom a nedbali na výstrahy, aby tvora neprovokovali, že takýmto počínaním na celú dedinu isto dajaké nešťastie zakrátko privolajú. Medzi tých, ktorí slovám pastiera Druka neverili – ba onedlho začali ho podozrievať, že možno ovce kradne sám a aby to zakryl, vymyslel si dajakú beštiu, čo nocami ovce kántri – patril najmä horár Malinčiak a ešte zopár starých pastierov, čo odjakživa vyháňali svoje stáda do tých častí chotára, o ktorých sa teraz zlý chýr niesol.  

A tak sa i stalo, že istého večera zmizla ďalšia ovca a ešte tej istej noci sa ktosi alebo čosi vlúpalo do košiara horárovi Malinčiakovi a odnieslo mu mladého barana.

Na druhý deň po onej nešťastnej udalosti, v sobotu večer, naplnil sa hostinec U Hajtuna vzrušenou spoločnosťou na čele s richtárom. Medzi nimi bol aj horár Malinčiak, učiteľ Sidor, doktor a nechýbal ani pastier Druk, ba prišiel i kazateľ Hradecký. A okrem nich sa pomedzi dvere pretlačilo aj zopár zvedavcov a kadejakých klebetníkov a vášnivých roznášačov nedobrých zvestí.  

Krčmár Hajtun sa potešil takej návšteve a úslužne obsluhoval, zatiaľ čo hostia, zhrčení okolo dvoch dubových stolov, hlučne debatovali a obracali poháriky hore dnom.  

„Nuž horár, vravte, čože sa vám to včerajšej noci na košiari prihodilo!" vyzval ho richtár a všetci razom stíchli.  

Zraky všetkých okolo sediacich sa zvedavo obrátili na Malinčiaka, ktorý sa najprv akoby zdráhal začať hovoriť, len sedel opretý o začadenú stenu a akosi neisto obzeral sa po kútoch hostinca. Nebolo na ňom badať tú istotu, akou sa pred pár dňami oháňal proti pastierovi. Horár nepatril k tým ľuďom, čo sa v strachu posledné noci zamykali na dva západy, ani k tým, čo rozširovali reči o krvilačných bytostiach a ktorým prisudzovali škody na dobytku. No keď išlo už o jeho majetok, nebolo mu treba dva razy vravieť, aby vec sám uchopil do rúk. Richtár, učiteľ i doktor sedeli oproti nemu, len pastier Druk si sadol obďaleč pod okno, so skromným výhľadom na tmavú ulicu.