Vlkolak

3

Správa o nej sa rozletela po celej dedine a tak nečudo, že U Hajtuna sa zišlo toľko ľudí, koľko sa tam ešte nikdy doposiaľ neukázalo. Tentoraz sa ukázal aj pastier Druk, no nič nenamietal. Ostatne, čo by to bolo aj platné ? Veď Malinčiak s učiteľom ráno uzavrel stávku ako sa patrí. Zmocnila sa ho však nedobrá predtucha, že sa v noci stane čosi veľmi ošklivého. Hlučná vrava pomaly utíchala, slnko zapadalo. Horár sa posilnil niekoľkými dúškami pálenky a ozbrojený svojou spoľahlivou puškou, chystal sa vykročiť k poliam. Zo dve či tri ustráchané ženičky sa ho ešte pokúšali odhovoriť od jeho plánu, no márne. Horár sa aj tak už nemohol vzdať, pretože ho viazala stávka, o ktorej ani neuvažoval, že by ju mohol prehrať. Už bola tma, keď vyšiel na terasu.  

,,Veľa šťastia!" kričali za ním jeho prívrženci. 

Horárova pokojná tvár a pevný, rozhodný krok ich utvrdzoval v tom, že s údermi zvonov zajtra napoludnie vyhrajú svoje stávky. Hostia sa zdržali veľmi dlho. Bolo zaujímavé počúvať rozhovory, ktoré vtedy odzneli pod krčmárovou strechou. Všetci v najväčšom napätí očakávali zajtrajšie ráno.  

Noc prešla a len čo tmy ustúpili vychádzajúcemu slnku, polovica dedinčanov zhŕkla sa okolo hostinca. Tí najzvedavejší sa dokonca pustili hneď zrána do hôr, aby boli medzi prvými, ktorí na vlastné oči uvidia horárom skoleného vlkolaka. Nikto z nich však nevedel, akým smerom sa uberať a tak si každý šiel svojou cestou. Strach z nich akoby celkom opadol. Medzitým sa rozpriadla pozoruhodná debata U Hajtuna. Napokon, všetci dúfali, že horár vyviazne z tohto dobrodružstva bez skriveného vlasu, ako sa vtedy vravievalo.  

Hodiny na veži kostola odbíjali deviatu hodinu. Teda ak chce horár vyhrať stávku, musí sa do troch hodín ukázať predo dverami hostinca so živým alebo mŕtvym vlkolakom. Učiteľ Sidor sedel na čestnom mieste, obkolesený svojimi vernými povzbudzovateľmi a popredu si pripíjali na úspech, ktorého sa nevedeli dočkať. Ich stávkoví oponenti nijako nezameškávali za nimi, i keď s ubúdajúcim časom sa stupňovala ich netrpezlivosť a začínali ich prenasledovať vážne obavy. Dobre vedeli, že Malinčiak je výborným poľovníkom a prešibaným odvážlivcom, no zatiaľ márne čakali, kedy sa tieto jeho obdivuhodné vlastnosti znovu potvrdia. Čas pre nich plynul neuveriteľne rýchlo, zatiaľ čo druhá skupina sa zabávala a isto nepočítala každú jednu uplynulú minútu, ako oni. Ulicou sa i naďalej rozliehali údery zvonov, no horára nikde. Mnohí už stáli na terase pred cestou a nedočkavo vyzerali po okolí. Takto sa minula desiata i jedenásta hodina. O pol dvanástej sa niektorí už veľmi vážne obávali o zdravie ba i o život Malinčiaka. Aj Sidorova skupinka sa postupne vytratila z miestnosti a pridala sa k vzrušenej mase ľudu vonku. No nedozvedeli sa tam nič nového. Po horárovi akoby sa prepadla zem.  

Postupne prichádzali k hostincu ľudia, ktorí sa ráno vybrali naproti odvážlivcovi. Ich slová nahrávali učiteľovi, no zároveň odvievali posledné štipky nádeje jeho odporcom. Dvanásta hodina spôsobila veľký rozruch. Učiteľ síce práve vyhral stávku, no už sa netešil na ňu tak srdečne, ako pred niekoľkými hodinami. Aj jeho sa načisto zmocnilo tušenie, že sa v noci muselo stať čosi ohavného. Len čo sa dav trochu utíšil, richtár ihneď rozkázal, aby sa vybrali ozbrojení chlapi hľadať horára. Dokonca on sám postavil sa na ich čelo. Prehľadávanie okolitých kopcov, lesov a kotlín bolo však neúspešné. Prečesávali ich poctivo krížom krážom, no po lovcovi, ktorý sa odvážil postaviť zoči voči obávanému vlkolakovi, nezostalo na pôde ani jedinej stopy. Chlapi sa tak museli podvečer vrátiť na svoje gazdovstvá a celá udalosť spôsobila taký rozruch a hrôzu, že niekoľkí obyvatelia sa mienili vysťahovať z dediny. Širokým okolím trúsili sa najrôznejšie povedačky o tom, čo sa udialo v Kostolnom. Život sa síce časom postupne vrátil do starých koľají, no prapodivná historka o horárovi sa rozprávala celé storočie a možno i viac. Ako to však často býva, kadečo okolo nej sa zveličilo, alebo sa na dačo aj pozabudlo. Jedno je však isté. 

Horára Malinčiaka od onoho pamätného dňa, kedy uzavrel stávku s učiteľom Sidorom, nikto viac nevidel. Takéto konštatovanie ostatne môžeme čítať aj v úradnom zápise a v kronike dediny, ku ktorej sa viaže táto historka. Starým ľuďom by ste tu márne vykladali, že vlkolaci neexistujú. Vedia o tom svoje. Možno budú mlčať a možno vám vyrozprávajú tento príbeh...