Nikdy som neprestal dúfať

1. kapitola

Je krásny, letný, slnečný deň. Ľahké lúče jesenného slnka padajú na krásne rokfortské pozemky. Takmer všetci žiaci si užívajú posledné teplé dni. Sedia pod stromami, niektorí si čítajú, niektorí preberajú každodenné prkotiny a niektorí sa len tak vyhrievajú a nasávajú vitamín D do svojej pokožky.

„Prásk!” ozvalo sa zpoza jednej dievčiny.

Spoza jednej mimoriadne krásnej a múdrej dievčiny. Jej ohnivé vlasy sa zachveli a v jej smaragdových očiach sa zračil strach. Celý tento výjav bol sprevádzaný hlasitým smiechom troch kamarátov.

„Sakra, znova vy?!” povedala červenovláska s hnevom v hlase.

„Ale, ale. Tak Evansová sa nám hnevá," povedal posmešne chlapec s orieškovo-hnedými, prenikavými očami a prehrabol si svoje, už dosť strapaté uhľové vlasy.

„Myslím, že ste nechutní,” vyhlásila pevne, no s malým citom v hlase nahnevaná ryšavka.

Volala sa Lily. Lily Evansová.

„Nemali by ste byť niekde inde? Niekde, kde vás niekto neskutočne potrebuje? Lenže vy stále myslíte na tie svoje "srandičky",” vysypala so seba Lily, pri čom posledné slovo zdôraznila zdvihnutými prstami, ktoré naznačovali úvodzovky.

„Ach,” trpko zastonal hnedooký chlapec.

Volal sa James Potter.

„Máš pravdu Evansová,” povedal odmerane, „teším sa na náš ďalší pokec,” zažmurkal.

Lily len prevrátila očami a naznačila im, aby už konečne išli za človekom, ktorý ich veľmi potrebuje.

Potrebuje ich viac ako kohokoľvek iného. Ten chlapec, ako jediný neležal na teplom jesennom slnku. On jediný ležal v izbe a spal. Teda, snažil sa zaspať. Mal hrozné nočné mory a každú chvíľu sa na posteli zvýjal od bolesti.

K hradu sa ponáhľali už len dvaja z troch kamarátov, ktorí robili zle Lily. Malý, zavalitý chlapec s nápadne myšacou tvárou teraz chrápal na pol ceste k hradu.

James a Sirius - tak sa volal ďalší zo záškodníkov. Záškodníci boli štyria chlapci.

Už spomínaný, večne strapatý a bezhlavo zamilovaný do Lily Evansovej, je James.

Druhý, Jamesov najlepší kamarát, čiernovlasý a veľmi pohľadný chlapec je Sirius Black.

Tretí, zavalitý, večne unavený a hladný chlapec s myšacou tvárou sa volá Peter Pettigrew.

Posledný štvrtý chlapec je ten, ktorý nutne potrebuje spoločnosť od svojích kamarátov. Ten, ktorý prežíva mesiac, čo mesiac ukrutnú bolesť a odporné myšlienky, je Remus, Remus Lupin.

James a Sirius bleskovo vybehli do veže pred obraz Tučnej panej.

„Germanium” vyhŕkli James a Sirius naraz.

„Kam sa tak ponáhľate chlapci? Nechcete aby som vám zaspievala?”neodpustila si Tučná pani.

„Germanium” zakričal nervózne James.

Tučná pani nevoľky odhalila priechod do Chrabromilskej klubovne. Chlapci bleskovo vybehli do svojej izby. Zbadali Remusa zvýjajúceho sa v bolestiach. James si k nemu sadol a položil mu ruku na čelo. Pokrútil hlavou, na čo Sirius utekal do kúpelne aby namočil uterák. Bleskovo priložil Remusovi studený uterák na rozpálené čelo a poutieral mu kropaje potu.

„N-nerobte si starosti, p-prosím,” povedal po tichu Remus.

„Námesačník," tak volali Remusa, „my s tebou nemáme žiadne starosti. Len ti pomáhame,” usmial sa James.