Nikdy som neprestal dúfať

5. kapitola

„Potter! Okamžite ma pusť!” ziapala Lily, pri čom sa snažila vymotať z pevného zovretia.

„Ani náhodou,” odvrkol James sladkým hlasom.

„James Potter! Čo to má znamenať?!” zakričala pani Potterová na svojho syna a jedným mávnutím prútika nechala odpornú hmlu zmiznúť.

„Ahoj mami,” pozdravil James, nepúšťajúc brániacu sa červenovlásku.

„No, len som sa potreboval trošku porozprávať s Evansovou,” povedal akoby sa nechumelilo.

„Vybral si si nevhodné miesto a zlý čas, James!” odvetila jeho matka chladným hlasom.

„Okamžite ju pusť!” rozkázala mu jeho mama a tvárila sa veľmi naštvane.

James ju nevoľky pustil a na svoju mamu hodil nenávistný pohľad.

„O tom sa doma porozprávame, synu!” vyhlásila pani Potterová a naznačila mu, aby šli ďalej svojou cestou.

James len zašomral a išiel preč.

„Ako je možné, že Potter nie je so svojou skupinou?” spýtala sa Lily podozrievavo.

Namiesto odpovede okolo prebehol Bill Costa a dvaja aurori.

„Nkekto tu bude mať problém,” zaspievala Debby so smiechom.

„A veľký,” pridala sa pani Potterová.

To už všetky štyri prepadli do hurónskeho smiechu.

„Poďme ďalej,” povedala červenovláska a vybrala sa vpred.

„Už sa tadiaľto predierame bezmála tri hodiny a nenarazili sme na žiadnu prekážku,” nariekala Debby.

„Ideme správne?” spýtala sa Debbina aurorka.

„Samozrejme,” odpovedala Lily a odhodlane si razila cestu vpred.

„Na tomto úseku žiadne nástrahy byť nemali,” zakričala im spoza pleca.

„Ale o chvíľku prejdeme k jazeru, pri ktorom nás niečo čaká!” zakričala im vzďaľujúca sa červenovláska a ony sa za ňou rozbehli, aby ju dohnali.

„Tak, už sme tu,” oznámila im Lily a usmiala sa.

„Páni,” zašepkala Debby a rozhliadala sa.

Zrazu sa prudko ochladilo. Už dosť tmavý les pohltila temnota. Všetkým sa na tvárach zračila úzkosť.

Akoby sa zovšadiaľ vytratilo šťastie.

Akoby už nikdy nik nemal byť šťastný.

„Dementori,” vzdychla Lily a pripravila si prútik.

Pomaly spoza jazera začali vychádzať dementori. Najprv jeden, potom traja a nakoniec jedenásť.

„Expecto patronum” vykríkla Lily, pri čom sa sústredila na šťastnú spomienku.

V jej mysli výrilo množstvo obrazcov.

Na okno zobákom zaklopala malá sova. Pani Evansová sa postavila a otvorila okno. Pri pohľade na to, čo malá sovička niesla v pazúrikoch, sa jej na tvári zračilo prekvapenie a nepochopenie.

„Lily! Lily moja!” zakričala na svoju krásnu červenovlasú dcérenku.

„Áno mami?” ozvala sa prichádzajúca červenovláska.

„Máš tu list,” odvetila Lilyna mama a poukázala na malinkú sovičku.

„Jeej, zaujímalo by ma, kto ešte stále používa soviu poštu,” povedala Lily so záujmom a chopila sa sovy.