•Pohľad Aničky•
Bolo 19:00. Čakala som na mojich rodičov. Malých sa vráti zo služobnej cesty. Oni totižto pracujú v tej istej firme, ktorú zároveň vlastným môj ocino. "Už sa na nič neviem dočkať" povedala som si sama pre seba. Zrazu mi niekto zavolal. Neznáme číslo.
(J=ja, N= neznáme číslo)
J: Prosím.
N: Dobrý deň. Pri telefóne slečna Anna Kazňová
J: Áno kto volá?
N: Dobrý deň slečna Kazňová. Je mi to veľmi ľúto, ale vaši rodičia zahynuli pri autonehode. Zrazili sa s kamiónom ktorý išiel v protismere. Obaja boli na mieste mŕtvy.
J: Č-čože?
(Dajme tomu D=Doktor)
D: Naozaj mi to je veľmi ľúto.
J: Ďakujem. Dovidenia.
D: Dovidenia.
Položila som. Viem moment sa mi zrútil celý život. Dúfala som, že je to len zlý sen. Štipka som sa do ruky. Bola to skutočnosť. Začala som plakať. Na svojich rodičov som bola veľmi naviazaná. "Mami, oci, NIEEE" zakričala som. Nevedela som sa stým zmieriť. Chcela som byť s nimi. Napadlo ma niečo, čo by napadlo len psychopata. Takže asi medzi nich patrím. Obliekla som sa a vydala som sa na vlakovú stanicu.
Keď som tam prišla, ešte som chvíľu premýšľala nad tým, či to mám spraviť alebo nie. Ale chcela som byť z rodičmi. Odkráčala som asi 100 metrov od stanice. Čakala som na vlak.
Keď už som videla v diaľke svetielka od vlaku, tak som zakričala na rozlúčku: "Ďakujem za všetko!" Išla som skočiť. Už som letela pod vlak, keď v tom má niekto chytil za zápästie a potiahol ma k sebe. Dotyčnému som padla rovno do náručia. "Jsi v pořádku?" spýtal sa ma veľmi známy hlas. "Nie" povedala som a začali mi tiecť slzy po tvári. "A co se stalo. Ak se smím zeptat." spýtal sa. Ja som sa mu pozrela do tváre. Do jeho očí. "Dnes....Dnes mi zomreli rodičia." odpovedala som mu na otázku. "To mi je líto" povedal a objal ma. "Můžu tě doprovodit domů" ponúkol sa. "Ak môžeš" povedala som a jemne som sa usmiala. "Můžu" úsmev mi opätoval. Išli sme vedľa seba. "A jak se vlastně jmenuješ?" spýtal sa ma. Omg. Ja som sa mu zabudla predstaviť. "Som Anička. Ty?" povedala som neiste, pretože Som mala pocit, že ho poznám. "Martin" predstavil sa a podal mi ruku.
Pohľad Martina
Prijeli sme k jejímu domu. "Tu je mé telefónni číslo. Kdyby něco volej." řekl jsem, protože jsem de celkom bál. Predca len jsem ji zachránil pred skokom pod vlak. "Ďakujem. A nemusíš sa strachovať." řekla a mrkla na mně jedným okem. "Tak ahoj" pozdravil jsem se. "Čau" odzdravil jse mu. Šel jsem domů.
Když jsem přišel, zapl jsem notebook a na něm Facebook. Poslal jsem žádost Aničke a pozoroval som obrazovku. Žádost mi prijala.
Ahojky
Je tu náš prvý príbeh. Ako ste si mohli všimnúť, tak tento účet mám aj s mojou kamarátkou Eliškou. Budeme písať príbehy striedavo. Ja budem písať nepárne (1,3,5,...) a Eliška bude písať párne (2,4,6,...). Dúfame že sa kapitola páčila. Poteší nás každý hlas a komentár. Ďakujeme za prečítanie.
PS: Ospravedlňujem sa za moju češtinu a za gramatické chyby.
•Kika•
