~Nobody Knows My Heart Like You~ (SK)

Kapitola 4

S chalanmi som strávila celý deň, užili sme si ho. Chcela som zavolať mamám, ale neviem nájsť mobil. Jimin, ako vzorný brat mi sľúbil, že mi kúpi nový. Mám z toho blbý pocit, aj keď viem že Jo ani Tessa sa o mňa neboja. Vedia, že je to pre moje bezpečie. Večer zaspávam sama v cudzej izbe, v dome cudzích ľudí, z ktorých jeden je vraj môj brat. V nejakej knihe by dievča na mojom mieste možno tvrdilo, že je v pohode. Že je to super, byť s toľkými mladými chalanmi sama v jednom dome. Ale mňa to celkom desí. Predsa len, ešte len dnes ráno som sa lúčila s mamami a išla do práce za svojím skvelým kolegom, a teraz som tu - sama a zmätená.

Samozrejme, že som vedela že som adoptovaná. Nie som pripečená, chápem biológii. Ale nenapadlo ma, že je za mojou adopciou taký zvláštny príbeh. V Kórei je mnoho detí bez rodičov, myslela som že som jednoducho jedným z nich. Ale nie, mňa museli nájsť nejakí sedláci z nejakej zaprdenej napodobeniny Ruska s mojím bratom, pričom on nerozprával inak ako po kórejsky a ja som ani nerozprávala. Preto nás aj poslali naspäť do Kórei, nemali s nami čo robiť. Jo a Tessa boli súčasťou gangu a omylom prepadli dodávku v ktorej sme boli my dvaja. Mali prepadnúť dodávku so zbraňami, ale pomýlili sa. A rozhodli sa že si nás nechajú. Ako páru by im deti nikdy nedali, a aj tak nás už nemohli vrátiť. Nemohli len tak prísť do sirotinca že ,, Dobrý, tieto deti sme ukradli. Nechajte si ich".

Keď sa nad tým tak zamýšľam, celý môj život bol klamstvo. Mamy mi mohli povedať pravdu. Že mám brata. On je jedinou spojkou s mojou naozajstnou rodinou. Čo robili na Slovensku v noc keď som sa narodila? Čo sa s nimi stalo? Prečo ma nechali samú s malým Jiminom uprostred noci?

Srdce sa mi rozbúcha. Uvedomím si, že tie predstavy malého bábätka v náruči chlapca Jimina nie sú iba predstavy. Že moje telo sa v takej situácii raz nachádzalo. Pod tenkou prikrývkou mi zrazu začalo byť nesmierne teplo. Prudko sa posadím. Cez okno mi do izby prúdia svetlá nočného Soulu. Vedela som, čo potrebujem - vzduch. Vstala som z postele a v pyžame (ktoré mi btw kúpil Jimin), som vyšla zo svojej izby. Na chodbe sa ozývali zvuky klávesnice, očividne nie som jediná ktorá nespí. V niektorých izbách sa ešte svietilo, ale väčšina mala zhasnuté. Pomaly sa priblížim k balkónu a otvorím dvere. Ovanie ma jemný vánok spojený s nechutným zápachom, ktorý sa nesie celou touto chudobnou časťou Soulu. Balkón je o rozmeroch asi 1x2 metre, ale aj tak som tu mám viac priestoru ako vo vlastných myšlienkach. Opriem sa o studenú stenu a vydýchnem si. Chvíľu si tam tak stojím, rozmýšľam nad všetkými mojimi starosťami. Potom započujem klopanie. Niekto klopal na balkónové dvere . S prevrátením očami a pomyslením si, že tu nebudem mať asi nikdy úplné súkromie, sa zdvihnem a otvorím. Z tmy na mňa pozerá Tae, jeho blond vlasy žiaria v lúčoch reklamných bilboardov a jeho hnedé oči na mňa súcitne pozerajú.

,,Čo tu robíš?" spýta sa ,, Už je celkom neskoro"

,,Premýšľam." odpoviem mu a zadívam sa do zeme. Nechcem vyzerať tak slabo.

,,Život sa ti otočil o 360 stupňov, však?" poznamená súcitne.

,,Hej. A ja teraz nemôžem spať. Je to príliš zložité. Najradšej by som sa pritúlila k Jo, ona ma vždy objíma keď nemôžem spať. Aj Tessa sa snaží, ale tieto veci jej proste nejdú." usmejem sa a pomyslím na to ako strašne nepoužiteľnáTessa v týchto veciach je.

,,Keď chceš, môžeš si ísť ľahnúť ku mne." zašepká.

Cítim, ako červenám. Ešte nikdy som s nijakým chalanom v posteli neležala. Vedela som však, že má dobré úmysly.

Nič nepoviem, iba prikývnem.
Zoberie ma za ruku a vedie ma naspäť cez kuchyňu do jeho izby. Je to izba oproti mojej.

V jeho izbe je prítmie, ale všimnem si veľkej manželskej postele uprostred. Rozmýšľam načo mu taká obrovská posteľ je, a potom si poviem že radšej ani nechcem vedieť.

Pustí mi ruku a hodí sa na ňu. Matrace zapraskajú a natrasené vankúše sa rozhádžu.

Pozrie na mňa a pobúcha po matraci vedľa seba. S maličkým srdiečkom si k nemu ľahnem. Som celá meravá, cítim sa trápne. Rozhodnem sa, že treba niečo povedať.
,,Prečo si vlastne išiel na balkón?" spýtam sa.
,,Tiež tam chodím rozmýšľať" zamrmle ,,Možno ti raz poviem o čom"
Je mi jasné, že asi tam nechodí rozmýšľať nad tým čo bude mať na raňajky. A to ,,možno ti to raz poviem" vo mne zažehne ohníky zvedavosti. Rozhodem sa však na nič sa ho nepýtať, dal jasne najavo že mi to zatiaľ nechce povedať.

,,Prečo tam ležíš tak meravo?" spýta sa a pozrie na mňa. Ležím takmer úplne na kraji postele, čo najďalej od neho a jeho telesného tepla.
,,Poď sem." zamrmle a pritiahne si ma do objatia.

V ten večer už ani jeden z nás nepovie ani slovo. Zaspávam pri zvuku jeho srdca a bez myšlienok na čokoľvek.
....

Takže konečne sa mi podarilo napísať novú kapitolu a keďže väčšina písomiek uz skončilo myslím ze sa mi tento víkend podarí vydať ešte jednu. Ďakujem za všetky hviezdičky a komenty, naozaj to pre mňa veľa znamená ❤❤
Vaša Karin