Pred 9 rokmi
Videl som skalu a na nej sedieť siluetu. Priblížil som sa a prižmúril oči akoby mi to pomohlo jasnejšie vidieť. Silueata ženy sa nehýbala. Iba sedela na skale blízko pri mori a pozerala na nebo. Dlhé vlasy jej viali vo večernom vetre. Nevidel som jej tvár ani som nepočul jej hlas. Zatriasol som hlavou a chcel sám seba presvedčiť, že tam nikto nie je. Bol december a nikto by nebol v tejto zime dobrovoľne pri mori. Iba blázon by si šiel sadnúť na tie útesy tak blízko k ľadovému moru. Voda bila o pobrežie a na útesoch sa trieštila. Dievčinu, ktorá ľadová voda oprskala sa však ani nepohla. Podišiel som k nej zozadu bližšie. Moje čierne vlasy rozfúkal silnejší vietor a pár kvapiek slanej vody mi dopadlo na tvár. Zaostril som oči na stvorenie pred sebou. Vlasy mala dlhé a zakrývali jej celý chrbát, iba, keď zafúkalo zistil som, že...ona je pod nimi úplne holá. Vydesene som zhíkol. Neviem, čo pracovalo skôr či môj inštinkt alebo mozog. V jednej chvíli som ju držal a v druhej som po celom tele cítil bodľiače chladu.
Vedel som, že je môj koniec.
Teda aspoň to som si myslel.
YOU ARE READING
More
RomanceČo je menej preskúmané než srdcia žien? Oceány, moria a rieky. Nikdy som si nepomyslel, že sa jedného vyberiem na cestu, ktorou kráča iba šialenec a objaviť to čo mohol byť iba sen. Sen blázna...naháňam duchov a hľadám stratených.
