More

1.

Filip

Súčasnosť

,,Už ste našli čo hľadáte pán Richtman?" usmial som sa nad touto zvyčajnú otázku.

,,Slečna, ak to nájdem sľubujem, že média sa o tom dozvedia, ako prvé. Ale nie, to čo som našiel aj zo svojím týmom je druh kraba o ktorom sa dozviete viac čoskoro." môj autoritatívny hlas preťal miestnosť a na pár sekúnd som mal čas vidieť zapisovať novinárov nové informácie. Omrvinky čo som im poskytol na ďalšej talačovke. Svetlá a blesky fotoaparátov ma znervózňovali a zároveň ukotvovali.

,, Už dlho hľadáte tú záhadnú vec, o ktorej nikomu nič nepoviete. Myslíte si, že ju za svoj život vôbec nájdete?" ďalší novinár a ďalšia z bežných otázok, ktoré ma prenasledujú.

,,Dúfam, že áno." vystrúhal som úsmev a prehrabol si rukou husté čierne vlasy. Pozrel som sa s prosebným pohľadom na Reného môjho manažéra. Trčal som tu už minimálne dve hodiny a bolesť hlavy sa zvyšovala každou sekundou strávenou v tejto miestnosti. Otázky sa hrnuli z každej strany ale ja už som nechcel reagovať.

René to pochopil a uvoľnil ma z tejto šaškárne, ktorú prežívam zakaždým keď sa niečo objaví alebo neobjaví. Odpovedať naučené odpovede môže aj on.

Nohy ma z miestnosti, kde sa toto celé odohrávalo niesli priamo na pláž. Bolo príjemné teplé počasie. Slnko sa odrážalo od vody a tým dávalo turistom pocit, že vo vode sú diamanty, ktorých sa môžu dotknúť. Sledoval som deti hrajúce sa vo vode a skenoval každú ženu nachádzajúcu sa v mojom okolí. Podvedomie sa opäť so mnou hralo tak, ako toľkokrát predtým. Oči mi skenovali tak známe prostredie pláže. Slaný morský vzduch mi bil do nosa a vábil ma ísť bližšie k zdroju, tak, ako toľko krát v mojom živote. Prejsť pár metrov k miestu, kde sa celý môj príbeh začal nebolo nič náročné dokonca ani vyzliecť si bielu košeľu a elegantné nohavice. V momente keď sa mi nohy dotkli vody som cítil úľavu. Bolo mi jedno, že ľudia sledujú jazvu na mojom tele, tú čo prechádza od boku cez hrudník a krkom prechádza až na bradu. Jazvu pripomínajúcu blesk na mojom pevnom a vypracovanom tele. Skočil som do vody a nechal sa unášať tajomnom, čo prúdilo okolo mňa. Plával som na miesto, kde som hľadal útechu. Medzi skaly.

Ani neviem spočítať, koľkokrát som tu bol a vracal sa na začiatok tohto celého. Sledoval mesiac a snažil sa prísť na odpovede, čo ma trápia. Dnes to však bolo iné. Vedel som, že nemôžem donekonečna ťahať granty na morské výskumné projekty, ktoré ma ani nezaujímali. More bolo tajomnom, ktoré chcel každý objaviť a zapísať sa tak do dejín. Mám plný mobil ľudí, ktorí túžia aby raz po nich niesol nejaký druh meno. Hľadajú pravdu o pôvode života, o vývojových radoch žralokov ale aj skúmajú tajomstvo dlhovekosti korytnačiek. Každý má hmatateľné veci, čo skúma a na čo chce prísť. Každý z nás má sériu otázok, ktoré by chcel mať zodpovedané.

Môj zoznam však začína veľmi jednoduchou otázkou: Existuje vôbec to čo hľadám?

Môj prúd myšlienok pretrhol melodický hlas, kričiaci z pobrežia.

,,Topí sa, ona sa topí!" kričalo dievča na loďke a prstom ukazovalo niekam na otvorené more. Pozrel som sa tým smerom na osobu, snažiacu sa dostať na hladinu. Plavčíci zaregistrovali, čo sa deje a videl som aj turistov odhodlaných ísť pre topiace sa dievča. Avšak vedel som, že je to risk, je moc ďaleko. Zahľadel som sa na dievča na loďke, ktoré vyzeralo, že má nutkanie skočiť do vody. Nervózne prechádzalo po malom priestore a kúsalo si spodnú peru. Čierne vlasy vo vysokom a komplikovanom cope jej chytali v slnečnom svetle až modré odtiene. V červeno-bielych šatách s vydeseným pohľadom vyzerala nádherne. Zrazu som zabudol na všetko. Na záhadu v mojom vnútri, stovky otázok a žiadne odpovede. Topiace dievča nebolo mojou prioritou a ani publikom, čo sa nazbieralo v mori mi nerobilo problém. Moje oči boli uprené na dievča, čo sedelo na malej loďke s pedálmi. Asi viedla veľmi silný vnútorný, ktorý sa jej zračil na tvári. Snedú pokožku mala rovnako lesklú, ako voda a mal som vnútornú potrebu skúsiť či je aj rovnako hladká a divoká. Pri tej predstave som sa musel ponoriť na pár sekúnd. Keď som sa však vynoril bola preč ona aj s loďkou. Zbadal som ju až na piesku, kde ju nejaký muž bral na ruky a pokladal až na suchý piesok. Asi som vyzeral, ako úplný stalker ale bolo mi to jedno. Dnes mi bolo už všetko jedno. Ešte chvíľu som sledoval dvojicu pomaličky sa strácajúcu na brehu Miamského pobrežia. Predýchal som sklamanie, ktoré sa bezvýznamne usídlilo na mojom hrudníku a prstom som prešiel po ostrej línie kameňov, čo sa nachádzala pod vodou.

,,Filip, tu si. Myslel som si, že tu ťa nájdem." pri známom hlase Reného som sa reálne musel usmiať.

,,Neviem či mám byť rád alebo sa ťa báť. Takéto intímnosti o mne nevie ani moja matka." zasmial som sa nad vlastným vtipom.

,,Zajtra ťa čaká dlhý deň mal by si ísť si oddýchnuť. A do konca mesiaca potrebujem vedieť aké granty ti treba na ďalší pól rok zabezpečiť." usmial som sa nad jeho starostlivosťou. Na skalách v tom obleku vyzeral veľmi komicky.

,,René, keď si tak blízko, nechcel by si sa aj okúpať?" rýpal som do svojho blízkeho kamaráta, ktorý aj keď ťaží peniaze z vody, nikdy som ho v nej nevidel.

,,Nie, asi to zvládnem aj bez toho." zamumlal.

Kývol som hlavou a aj ja sa vydal späť k brehu. René mal pravdu, treba pracovať, strecha nad hlavou sa sama nezaplatí.