More

2.

                                                                                        Filip

Studená priam ľadová voda sa do mňa zabodávala. Myslel som si, že po tejto bolesti príde biele svetlo, čo ma dovedie na druhú stranu. Snažil som sa zo seba vyzliecť všetko teplé oblečenie aby som mohol vyplávať hore. Bol som už iba v spodkoch a chlad bol stále horši a horší. Vedel som, že dlho už nevydržím. To ma však zaskočilo to väčšia bolesť. V tme som narazil na ostrú časť kameňa. Ostrú, ako britva a tenkú, ako nôž. Cítil som, ako sa mi zabodla do môjho boku a, ako som si pri plávaní dorezal celé telo. Neved som však nájsť hladinu. Cítil som sa, ako na škrečok v kolečku. Kyslík mi dochádzal a došiel v momente keď som krkom narazil na to ostré miesto čo bolo po skalách. Tma, chlad a ruky... Počul som tichučký hlas čo vzlykal a ospravedlňoval sa.

Zadýchaný som sa zobudil v tmavej spálni môjho luxusného domu. Nenávidel som tieto noci, kedy som sa opäť ocitol v tom osudnom okamihu, keď som sa dotkol smrti a následne dostal novú šancu na život. Teplé ruky na mojej jazve v tú noc spôsobili, že som neumrel. Preťali ten chlad, podobne, ako dotyk slnka roztopí sneh. Viem, že sa ma dotýkali lebo som ich vnímal všade. Cítil som, ako ma hladia po tele. Chytil som sa za krk a opäť si predstavil ten dotyk. Bola to žena to viem na svoj život odprisahať. Oči mi padli von oknom, kde práve svietil mesiac. Krásny a žiarivý, osvetľoval časť mojej izby a viem, že sa odrážal od mora.

Nutkanie ísť sa pozrieť k vode ma lákala, vedel som, že pláž bude o takomto čase prázdna. Natiahol som si sivé tepláky a vydal sa von. Nočný vetrík mi narazil do tela a oči sa upriamili na tú nádheru. Mať dom hneď na pláži je najlepší luxus, čo som si mohol dovoliť. Nohy sa mi samé vydali po chodníkoch až k moru. Bolo to akoby ma lákalo neviditeľné puto, lano prepojené s tým miestom. Oči sa zabodli niekam, kde mal byť horizont. Mesiac bol v prvej štvrtine ale cez to vytváral na hladine mora biele trblietky, ktoré tancovali a vyzerali, že sa chcú vyplaviť na breh.

,,Je to nádherné však?" začul som melodický, ženský hlas. Nemusel som sa ani otáčať a vedel som, že je za mnou.

,,Čo tu robíš?" spýtal som sa nenúteným hlasom. Ten hlas som už počul, vedel som, že taký hlas je nezameniteľný.

,,More má jednu úžasnú schopnosť. " odignorovala moju otázku. ,,Volá ľudí, ktorí do neho patria alebo v ňom majú spriaznenú dušu." nad tou vetou som sa musel usmiať.

Naklonil som hlavu na bok,,Ako môžete mať v mori spriaznenú dušu?" zaujímal som sa. Pristúpila bližšie cítil som jej prítomnosť tesne za mnou. Teplo jej tela aj cez tú diaľku vysielalo signál do toho môjho. Hlavou som sa otočil k žene, ktorá sledovala nebo.

,,Je veľa vecí, ktoré nemajú logickú odpoveď." opäť ma odignorovala  ,,Napríklad prečo stojíme tu uprostred noci. Prečo stále hľadáme to, čo ľudia považujú len za mýtus." celým telom som sa otočil na bytosť za mnou. Nechápal som, kto to je ani o čom hovorí. Jej telo odrážalo podobnú žiaru, ako samotné more. Oči mala zabodnuté do neba akoby hľadala odpovede.,, Vieš Filip niekedy máme odpovede na dosah ruky." Zarazene som sledoval, ako sa otáča a, ako sa jej chudé nohy vzďaľovali od miesta, kde sme boli.

Keď mi došlo, že ma oslovila menom, neviem čo ma donútilo bežať za ňou. Keď som sa dotkol jej ruky, bolo to akoby mnou prešiel istý druh elektrického výboja. Toľko otázok, čo sa mi hnali hlavou a nemal som silu spýtať sa ani ja jednu. Jej tvár v žiari mesiaca doslova svietila a vykresľovala jej nádherné rysy tváre.

,,Odkiaľ vieš moje meno?" vydýchol som posledný vzduch v mojich pľúcach. Jej ruka sa dostala z tej mojej, no jej prítomnosť a blízkosť na mňa pôsobila niekoľkonásobne viac.

,,Viem viac než by som mala." hlesla a zadívala sa mi do očí. Ten pohľad mi vybil to posledné, čo som mal v hrudi. Jej oči žiarili jemnou tmavomodrou farbou. Lákali ma, aby som sa ďalej do nich pozeral. Bol som, ako v hypnóze. Neviem, ktorá časť môjho mozgu dala skrat, ako prvá. Možno to bolo tým počasím alebo tým naplánovaním udalostí. Viem však, že jednu sekundu som ju draž za pás a druhú som sa skláňal a zmocňoval sa jej pier.

Boli mäkké a hodvábne. Prispôsobili sa tým mojím tak akoby boli určené presne pre mňa. Cítil som, ako sa pod mojím dotykom uvoľnila a mňa to vzrušilo viac, než by malo.
.
.

Tieň, ktorý mi zrazu zatienil slnko ma donútil prehodiť sa na druhú stranu. Chcel som si vytiahnuť prikrývku, ale namiesto prikrývky som nahmatal len piesok. Nechápavo som otvoril oči a zistil som, že ležím na pláži. Pozrel som sa nad seba, na osobu, ktorá stála nado mnou.

,,Ty čo tu robíš?" opýtal sa ma zdesene René.

,,To by som aj ja rád vedel." zamrmlal som a skúšal si na niečo spomenúť.

,,Pil si?" štekol na mňa.

,,Nie určite nie." nevyzeral, že by mi moc veril ale aspoň to už viac nerozoberal. Zahľadel som sa na more a prehrával si spomienky – zlý sen, cesta k vode, sledovanie oblohy...tma. Ako som sa sem dostal? Čo som tu robil?

Otázky víria mi v hlave preťala až ligotajúc sa vec, ktorá sa nachádzala kúsok odo mňa. Zobral som to do rúk a sledoval maličký kamienok, ktorý vyzeral, ako čriepok skla. Bol prekrásny a zdalo sa mi, že na slnku hádže jemné bledomodré odtiene.

Síce som ničomu nechápal ale mám si aspoň čo dopísať na svoj list záhad.