Doposiaľ neobjavené (Yaoi)

I.

„Naoki! Nehovor mi, že tam naozaj chceš ísť! Je to nebezpečné!"

„Presne. Hotaru má pravdu. O tom lese tradujú všelijaké legendy a nikto z dediny tam ani nepáchne. Predsa nepôjdeš ešte k tomu aj sám?!" vyčítal mi Hisato s Hotarim.

„A vy so mnou pôjdete?" podoprel som si hlavu a so znudeným výrazom v tvári očakával mne už predom jasnú odpoveď. „Jasné že nie!" vypadlo z tých dvoch blonďavých hláv naraz. „Tak vidíte, nemám sa o čom teda s vami zhovárať." so zvonením som sa postavil, schmatol batoh a pobral sa domov. Obidvaja súrodenci len neveriacky pozorovali moju vzďaľujúcu sa postavu, ktorá onedlho zmizla za rohom. Všetci sa boja ísť do lesa, že vraj sú tam ayakashi a kto vie aké iné stvorenia, ale mňa to láka. Spoznať niečo nové, doposiaľ neobjavené.. alebo sa len proste prejsť klasickým lesom bez akejkoľvek nezvyčajnej veci. V tejto zakrslej dedine je všetko nudné. Nič spešl sa tu nedeje, zábavu si nájdete ťažko, pokiaľ však nepočítam kamarátov, vysedávanie doma za počítačom a u dospelých chodenie do krčmy po večeroch, ktorí vám potom vyspevujú po celej dedine o druhej v noci a ráno sa zobudia s opicou a gaťami plnej hliny v poli. Toto všetko ale po nejakom dlhšom čase omrzí. Ostatných očividne nie, ale mne to už príde také fádne, preto dávam nádej lesu. Ikeď tam pravdepodobne nenájdem nič neobvyklé, aspoň budem mať miesto, kde sa môžem odreagovať a vypadnúť z ľudskej spoločnosti. Viem, je nebezpečné, aby človek išiel sám do lesa, ktorý neucítil ľudský pach niekoľko desiatok rokov, čo tu táto dedina existuje, ale.. o divej zveri legendy nič nehovoria. Iba o yōkaioch. Takže...Takže, to bude v pohode! Určite! Proste sa budem držať cestičky a čo najbližšie k dedine. Vchádzať hlbšie do lesa v pláne nemám. Asi som blázon..

Rodičom som ešte nechal správu na chladničke, že idem von a nemajú sa o mňa báť, potom zobral batoh s potrebnými vecami a vyrazil. Les od môjho domu nie je moc ďaleko, takže mi to dlho netrvalo a v plnej kráse sa predo mnou o chvíľu zjavil. „Naoki, kľud! Sám si to chcel, teraz už z toho nevycúvaš!" hovoril som si sám pre seba a pomaly stúpil jednou nohou na začínajúcu kamennú cestičku, ktorá mala viesť k rozpadajúcej sa svätyni. Svätyňa. Môj prvý záchytný bod ku ktorému sa chcem aspoň dnes dostať. Dúfam že niečomu z legendy môžem veriť a ona sa tu niekde nachádza. K prvej nohe som pridal druhú a začal kráčať ďalej. Musím povedať, že to tu vôbec nevyzerá hrôzostrašne, ako to povedačky opisujú. Zatiaľ. Slnečné lúče sa predierajú cez listy šumiace vďaka vánku na vysoko týčiacich sa stromoch a dopadajú po kúskoch na zelenastú trávu ktorú prerušuje cestička napadnutá porastom. Chvíľu som ešte kráčal a prezeral si tú krásu čo mi príroda dopriala a potom sa zastavil. Predo mnou boli štyri schodíky ktoré zakončovala prvá drevená torii. „Takže predsa len tu je svätyňa!" rozžiarili sa mi očká a nohy pokračovali v ceste za ňou. Chvíľkami som započul tlmený zvuk roľničiek a pár krát kútikom oka zachytil niečo pohybujúce sa zarovno so mnou pomedzi stromy z pravej i ľavej strany. Blbosť. Muselo sa mi to zdať.

Onedlho som sa ocitol pred ďalšími schodmi. Tento krát neboli len štyri, ale asi tridsať. Pravdu povediac, moc sa mi teda nechcelo šliapať až tam hore, ale na vrcholku som uvidel kúsok strechy, ktorá pravdepodobne patrí k svätyni. S radosťou, že sa mi zatiaľ nič nestalo a s tým, že mám v dosahu môj prvý záchytný bod, som sa nedočkavo vydal k nemu. „Ešte kúsok.." s funením vyšlo zo mňa a nohy ma tackavo dotiahli na posledný schodík. Nikto do tohto lesa nechodí, ale predo mnou stála malinká nerozpadnutá svätyňa, ktorá vyzerala síce dosť staro, ale zachovalo. Ako? Nikto sa o to predsa nemôže starať. Boky drevených trámov a stien boli mierne odreté, po strieške sa šíril mach a visela z nej shimenawa. Začal som sa k nej približovať, ale zarazil ma znovu ten istý zvuk roľničiek, avšak už zreteľne počuteľný. Až tak zreteľne, akoby bol za mnou. Nasucho som preglgol a pomaly sa otočil. Nemožné.. nemožné, nemožné! Stál tam muž. Havranie vlasy vzadu zopnuté šnúrkou zakončenou dvoma roľničkami mu padali do žiarivých rubínových očí, ktoré perfektne ladili s červenými vzormi lemujúce kimono tmavé ako hlbiny tohto sveta. „Hej! Ako sa opovažuje ľudské decko ako ty, vstúpiť do tohto lesa?!" zavrčal po mne a nahodil povýšenecký výraz. „Ľ-ľudské? V-v-vy nie ste človek?" koktal som ako nikdy v živote. On nie je človek? Ale veď tak vyzerá. „Iste že nie som! Neponižuj ma na takú biednu úroveň, škvrňa." odfrkol a začal sa ku mne približovať. Kvapky studeného potu mi začali stekať po čele a nedokázal som sa pohnúť z miesta. Dobre. Nemal som sem chodiť! Zabije ma.. Zabije! Mami, oci, mal som vás rád. Prečo ma napadla taká blbosť? Ísť do nejakého päťkorunového lesa? Stálo mi to za to? Jasné že nie! Silno som prižmúril oči a začal sa zmierňovať s nasledujúcou smrťou.