Sama s osudom

Do nemocnice?

Mirka:
Keď mi napríklad ako teraz zničí niekto narodeniny, tak sa zvyčajne hodím do postele, ľahnem si do vane alebo ako teraz, utekám z domu a idem na svoje tajné miesto. No tajné už veľmi nie je. Viem síce o tom mieste iba ja a Mimo, ale niektoré baby, ktoré sú do neho zbláznené, nás minule videli ako sa tam promenádujeme a stále nám tam behajú, lebo si asi myslia, že to je Mimova romantická skríša a tam sa s babami (teda len so mnou!) bozkáva. Tak nám tam začali chodiť a vždy keď nás videli blízko 'romantickej skríše' tak tam proste vlezú a čakajú.
Ale už jak čakali, ich to omrzelo a zabudli na nás a skríšu.

Miro:
Bežal som za ňou tak rýchlo, ako som len vládal, ale ona bola rýchlejšia. Stratila sa mi až pri Slovnaftke keď si všimla že ju sledujem. No vedel som, kam má namierené, tak som si podbehol a prišiel tam skôr. No čo sa nestalo. Zbadali ma babi, čo tam vždycky doliezali a zahnali ma do kúta. Jedna ku mne podišla a už ani neviem ako sa ocitla sediac na mojom rozkroku. Druhá mi držala ruky a ďalšia zas nohy. „Mária! Pusti ma! Za chvíľu sem príde Mia!" povedal som celý udýchaný, s chrapľavým hlasom. Chcel som ešte niečo povedať no vtom ma pobozkala. Chytila ma za ruky, pritlačila k stene, ani neviem ako a pozkávala ma ešte viac. Ja som sa len odťahoval, ale na počudovanie mi to bolo celkom príjemné.

Mirka:
Utekala som na svoje 'tajné miesto' ale keď som tam došla, tak som len zvriesla a hneď na to sa mi do očí nahrnuli slzy.
Bol tam Mimo, ktorý sa bozkával s mojou ex kamoškou, potom čo mi prebrala môjho prvého frajera. Hneď sa od seba odtrhli a Mária sa len smiala. V Mimových očiach som videla smútok, sklamanie ale aj vďaku za záchranu.

Miro:
Keď som ju tam videl stáť so slzami v očiach, tak som ani nevedel, čo mám robiť. Videl som už len ako utekala niekam preč. Nahrnula sa vo mne zlosť a odtrhol som sa od Maji. „Heeeeej! Čo robíš. Ešte som s tebou neskončila!" pritisla ma opäť k stene no to už som sa odtiahol a bežal za Mirkou.

Mirka:
Nič som nevidela, lebo som mala úplne zaslzené oči. Utekala som ďalej a ďalej ani neviem kam. Počula som len Mirovo volanie môjho mena a nejakého varovania, no nič som nevnímala. Moje telo ma od žiaľu prestalo počúvať.

Miro:
Volal som na ňu a kričal som aby zastala. No vtom som uvidel niečo, čo by sa mi neprisnilo ani v najhoršej nočnej more. Nevidela na krok, ale nie a nie sa zastaviť.

------------------------------------------------------

Mirka:
Zobudila som sa v nemocnici. Bolela ma hlava a bolo mi strašne zle. Otvorila som oči a zbadala som pri sebe Mima. Bola som veľmi šťastná že som ho tu videla. Ale stále som na neho naštvaná, lebo sa bozkával so síce mojou ex, ale aj tak kamoškou. Mal zloženú hlavu v rukách. Pohladila som ho po kolene, až ho myklo, že išiel spadnúť zo stoličky. Ja som sa len zasmiala, ale hneď som odvrátila zrak. Nedokázala som sa mu po tom všetkom pozrieť do očí.

Miro:
Pochopil som prečo sa na mňa ani nepozrie, ale bol som rád že je privedomí. „Prosím. Dovoľ mi ti to visvetliť. Ja za to n....... „Čo mi chceš vysvetľovať? Bozkával si sa s mojou ex kamoškou! Neznásam ťa za to. Prečo si to urobil? Nie, neodpovedaj.l! Je mi s teba zle! VYPADNI!!!!!" prerušila ma a začala po mne vrieskať. Vtom do izby doslova vtrhla sestrička a vyhnala ma. Vraj jej zvyšujem tlak. Tá na mňa tiež nakričala a ja som sa cítil ako najväčší idiot. Sadol som si na stoličku na chodbe a čakal. Dal som vedieť aj Miinmu otcovi, ale samozrejme že sa išiel z toho ožrať, tak som ani nečakal že príde.

A máme tu novú kapitolku.
Dúfam že sa páčila, ak hej, dajte vote alebo koment.
Moje kapitoli sú síce kratšie, ale za to ich bude viac a môžete byť (teda ak sa vám ten príbeh páči) viac nedočkavejší, kým pridám novú časť.
Budem rada, ak budete dávať aj nejakú dobrú kritiku, že čo mám zmeniť alebo ako sa majú moje postavy chovať.
Nezabúdajte čítať a doporučovať moju knihu.
Papaaaaaa