Cassie

Výlet

Zhlboka som sa nadýchla a ucítila som príjemnú vôňu. Bola to krv. Prekvapilo ma, že aj napriek tomu, že je to krv nemám nejakú veľkú chuť vypiť ju. S prázdnym pohľadom som pozorovala vlka. ,,No.. Dúfam, že budeš v poriadku, ale ja už pôjdem," povedala som. Prišlo mi smiešne, že sa rozprávam so zvieraťom, ale nikto ma nemohol počuť a aj tak to robia ďalšie tisícky ľudí so svojimi domácimi miláčikmi. Vlk na mňa uprel svoje čierne oči a pozoroval ma ako vstávam. Ani som sa za ním neobzrela a zamierila som domov. Keby som ešte raz uvidela jeho pohľad nedokázala by som od neho odísť.

Nasledujúce ráno som vstala veľmi skoro. Obliekla som sa, prehodila som si ruksak na plecia a vybrala som sa do lesa. Prechádzala som sa po lese a prezerala som si krajinu. Pomaly som kráčala čoraz hlbšie do lesa v nádeji, že stretnem vlka. No nič. Nakoniec som to vzdala, a len tak som si kráčala lesnou cestičkou popri potôčiku. Vzdychla som si. Myslela som si, že narazím na toho vlka a zistím či je v poriadku. Zmiernila som krok a premýšľala som prečo mi tak záleží na nejakom divom zvierati. Zasmiala som sa sama nad sebou. Keď som si všimla vyčnievajúcu skalu, ktorá stála v tieni rozhodla som si, že si dám pauzu. Posadila som sa na ňu a z ruksaku som si vybrala vodu. Napila som sa a ponaťahovala som si končatiny. Za tie pár dní, čo som zistila, že už nie som človekom som sa zmenila. Začala som si viac vážiť niektoré veci, nestarám sa až tak veľmi o svoj vzhľad.. Takmer som nadskočila od ľaku z môjho miesta, keď sa spoza mňa ozval nejaký zvuk. Pozrela som sa tým smerom a zbadala som známe čierne oči. ,,Och, vystrašil si ma," povedala som čiernemu vlkovi, ale radšej som sa postavila a o krok som cúvla. Netušila som, či na mňa zase zaútočí alebo bude pokojný. On len trochu vyšiel z tieňa a naďalej ma sledoval. Stále som nesmelo postávala pred vlkom a jednú ruku som vložila do ruksaku. Z pečiva som dala dole mäso a hodila som ho pred vlka. Ani naňho nepozrel a naďalej ma sledoval. Až teraz som si všimla aký je ten vlk veľký. Pár minút sme na seba pozerali, a potom som sa rozhodla, že je načase ísť pomaly domov. ,,Tak sa maj," povedala som a prehodila som si ruksak na plecia. Kroky za mnou mi napovedali, že vlk ide za mnou. Pomaly som ho prestala vnímať. Keď už som bola takmer doma otočila som sa, ale vlka som nikde nevidela. Prišla som domov a zamierila som do kuchyne vybaliť si ruksak. ,,Ahoj niekto ťa čaká v obývačke," povedala mi mama, hneď ako si ma všimla. ,,Kto?" prekvapene som sa opýtala, ale mama na mňa len žmurkla a išla do pivnice. Zvedavo som prešla cez halu až k dverám a nakukla som dnu. ,,Ahoj," povedala som veselo. ,,Ahoj.. Musíme sa porozprávať," odvetil mi Austin. Podľa vážnosti jeho hlasu som usúdila, že obývačka nie je vhodné miesto na rozhovor. ,,Jasné. Poď za mnou." Austin sa postavil zo sedačky a zamieril za mnou. Vošla som do izby a zavrela som za Austinom dvere. ,,Viem to," povedala som s úsmevom. Austin len pokrútil hlavou a povedal: ,,Nie.. Nechápeš tomu.. Nie je to tak ako si myslíš," vzdychol si rozrušene. Trochu som sa zamračila. ,,Vieš čo som ja?" opýtala som sa. ,,Upír," precedil pomedzi zuby. ,,A ty si to isté," povedala som viac-menej odhodlane. ,,Nie," odvetil mi posmešne. ,,Som vlkolak,"dodal. Pootvorila som ústa a pomaly mi to došlo. To ako sa mi páči potlačilo vrodenú nenávisť, preto som cítila pri jeho dotykoch vibrovanie. Tie čierne oči.. ,,J-ja.. Nie.." stratila som reč. Keď Austin videl, že sa nechystám niečo povedať ujal sa slova. ,,Naše klany sa neznášajú. Vy ste krvilačné beštie a my sme podľa vás neovládateľné prašivé psy."

Ahojte :) Dúfam, že sa vám tento príbeh páči a bola by som rada za každý comment a follow, aby som vedela, či má cenu pokračovať a rada by som vedela vaše názory :) :)