Virálne básne

Básničky, set 1-2

Ako vravíš, smrť raz príde,

v tomto svete sa to zíde,

z očí, z mysle, z databázy,

už si to k nám cestu razí.

Mĺkve, voskové tváre,

čo skončili na áre,

sa mi zjavia v hlave, 

keď niekto povie smrť.

A ty by si sa toho bál? 

Raz vyhasne aj moja tvár,

je to na nič. Tak ma zvaľ, 

splyňme, a mi kosti drť,

trocha živej extázy,

než to celé splynie v zmar,

než rozmažú sa obrazy,

a nás naveky zamrazí.

Čumím do okien v autobuse,

20 minút v kuse,

potom odchádzam do temnoty,

našim známym smerom, no ty--!

lenivé črevo, krivovazal

si sa zase neukázal.

Klzké chodníky, svietivé bary,

od seba sme dnes ostali,

noc predošlú, a aj túto...

A je ti to vôbec ľúto?

Presvedčil si ma dnes znova, 

nie sú pevné tvoje slová,

nie sú pevné naše city,

na pranieroch reality.

Skutočnosť nepríjemná, skutočnosť nemilá,

Slovensko zasa zvolilo debila.

Môj brat robí debiliny.

No ktorý starší brat je iný?

"Čakám týždeň, čakám rok,"

pravil riaditeľ.

"A som závislý od drog."

dopĺňam ho.