Si moja minulosť, budúcnosť, prítomnosť (TMR/HP; Harry Potter, SK) ✓

Časť I.

„Moje meno je Tom Marvolo Riddle a toto je môj príbeh o tom,

ako som sa už viac nebál smrti."

Rok 1936 – Wooltov sirotinec, Londýn, Anglicko

Mám strach. Mám skutočný strach.

Ležím na studenej, vodou ofŕkanej dlážke, v chlapčenských umyvárňach. Očami rozšírenými hrôzou hľadím na biely popraskaný strop. Som celkom nahý a je mi príšerná zima; zuby mi drkocú, div si nimi neprehryznem jazyk. Bolí ma celé telo, poznamenané značným množstvom čerstvých modrín, podliatin a rán. V ústach cítim pachuť vlastnej krvi. No najhoršie je na tom môj hrudník, ktorý akoby zvierala neznáma sila, spôsobujúca nevídaný chlad – ktorý požiera každý kúsoček môjho srdca – je to strach.

Nikdy som necítil podobnú emóciu, strach bol pre mňa veľkým neznámym; bol niečím, čo som si nikdy nedovolil cítiť, pretože som silný. No dnes mám strach, tak obrovský až nemôžem dýchať. Dnes, práve v tomto momente, som si uvedomil, že sa bojím smrti. Mám pocit akoby som jej pozeral priamo do mŕtvych očí. Stojí nado mnou ako prízrak sotva viditeľný, no tak jasný a hmatateľný. Ak by som dokázal zodvihnúť ruku, mohol by som sa jej dotknúť. Usmieva sa na mňa – jej úsmev je hrôzostrašný. Skláňa sa nado mnou a šepká mi priamo do ucha:

Budeš môj... môj... môj...

Cítim, že ma život opúšťa a trasiem sa hrôzou, keď vnímam, ako si ma smrť berie do svojej náruče – je taká dychtivá, vzrušená... teší sa na mňa. Prosím, ešte nie. Sotva som začal žiť a už mám odísť? Ešte som neokúsil takmer nič, čo mi život ponúka. Nedovŕšil som pomstu, ktorú toľko plánujem. Ešte nie je môj čas. Zatváram oči, už viac nedokážem pozerať smrti do tváre. Už viac nevládzem vnímať jej hlad.

Myslím na svoj život. Držím sa oných spomienok ako topiaci sa stebla trávi. Zameriavam sa na jediný svetlý bod v mojom živote – na mágiu. Nie som si istý či je skutočná, no viem, že vo mne ticho drieme a z času na čas sa prihlási o slovo. Spomínam, ako zo mňa po prvýkrát vytresla – nebolo tomu dávno; je to sotva rok, kedy som zistil, že dokážem veci, ktoré ostané deti v sirotinci, v ktorom žijem, nedokážu. Mohol som levitovať predmety len prostou myšlienkou. Dokázal som nechať zmiznúť rôzne predmety a niekedy, keď som bol v úzkych, mohol som sa dokonca premiestniť. No dnes, v tento prekliaty večer, ma moja mágia neposlúchla. Akoby ma práve v túto chvíľu opustila a nechala ma napospas mojich trýzniteľov – slabého, opusteného a bezmocného.

Prinútil som sa otvoriť oči, keď chlad naraz ustúpil. Úsmev na jej tvári náhle zvädol. Mŕtve oči plápolali ako živý oheň zlosťou. Zacítil som svoju mágiu – konečne! Brnela mi pod pokožkou a naraz som sa cítil živý. Tiekla mojimi žilami ako prúd vody a vnášala do mojich útrob silu a moc. Bolesť mizla rovnakou rýchlosťou ako keď odliv odnáša to, čo priniesol príliv. Môj doteraz stiahnutý hrudník prijal kyslík, keď som sa zhlboka nadýchol. Rany z môjho dokaličeného tela mizli ako mávnutím prútika. Zameral som sa na smrť, no tá bola preč. Jediné, čo som začul, keď sa vytrácala bolo:

Vrátim sa a raz budeš môj... iba môj!

A práve táto udalosť bola v mojom živote zlomová. Unikol som smrti len o vlások; len vďaka mojej mágii, ktorá ma zachránila tak, ako už mnohokrát. No ten deň ma utvrdil v myšlienke, že už nikdy nedovolím smrti, aby ma ovládla. Nikdy jej nebudem patriť. Už nikdy z nej nebudem mať strach, pretože ja budem žiť navždy. Iba ja budem môcť žiť navždy a ona bude len bezmocne sledovať môj večný život.