[ Submisiv ]

Harry Styles!

Harry

"Pán Tomlinson my vám to vysvetlíme!" Kričal mladý muž a utekal našim smerom. Keď sa k mojim ušiam dostalo meno pán Tomlinson začal som sa spomínanému chlapcovi trhať z rúk ale jeho zovretie bolo ako keby sa ma držal neporaziteľný kliešt.

"Netreba nič vysvetľovať Jack. To ,že vaša skupina sa nedokáže postarať o mladého chlapca som mal očakávať hneď na začiatku" povedal mu a poriadne si ma pritiahol k telu až na doraz.

Narazil som do vysportovanej hrude a vypiskol som keď ma pán Tomlinson potiahol do svojej kancelárie a aj napriek mojim pokusom o útek ma posadil do veľkého červeného kresla.

Chcel som okamžite utiecť ale to sa,už okolo mojich členkov a zápästí  začali okamžite omotávať hrubé železné pilieriky ktoré ma držali na mieste.

"Na tvojom mieste sa toľko nebránim jack. Len si ublížiš" povedal mi ten chlapec,ktorý len sledoval moje počínanie.

"Ja niesom Jack Styles!" Vykríkol som naňho zlomene. "Samozrejme ,že si Jack kto iný by si bol?" Spýtal sa ma posmešne a ja som naňho otočil svoj zrak aby som si  mohol   konečne prehliadnuť človeka,vďaka ktorému som stratil svoju slobodu.

Mal na sebe čierne jeansy,ktoré mal pri členkoch vyhrnute. Jeho svalnatú hruď zakrývalo čierne  tričko . Svojim zeleným pohľadom som,putoval vyššie.

Mal úzke ružové pery ,na ktorých mu pohrával malý úsmev. Nad ním nos ktorý vyzeral ako gombík   a nakoniec.

Hlboké modré diamanty miesto očí. Sila a intenzita ktorou namna pozeral ma úplne pritiskla ku kreslu a ja som nezničil očný kontakt až pokiaľ  sa nevidal smerom kumne.

Rýchlo som od neho odtrhol zrak a zavrel som oči keď sa objavil kúsok odomna.

"Pozri sa namna" prikázal mi. Absolútne som sa nepohol len som stále zavreté oči držal smerom k zemi.

Začal som zbesilo točiť hlavou keď mi ju chytil svojimi chladnými prstami. Ten len naštvane zavrčal a ja som vedel ,že som to prehnal.

Ale čo by ste na mojom mieste robili vy ha?

Len mi nepovedzte,že by ste sa hneď dali týmto pekným, ehm krásnym chlapcom ošukať do bezvedomia?

"Okamžite otvor oči lebo z teba vyjebem dušu na tomto kresle" zavrčal namna naštvane.

Moje oči sa okamžite otvorili a ja som naňho vytreštil oči presne ako si želal.

"Máš zelené oči" povedal mi. Ako keby som o tom nevedel ty debil!

Určite je chorý. Stopercentne! Pre boha čo ak má tu daddy úchylku alebo je to masochista! Pre boha. Prečo ja? 

"Jack má modré oči " povedal mi a moju tvár odhodil na stranu.

"Viem aké oči má môj brat" povedal som mu naštvane. Tón jeho hlasu bol výsmešný. Pripomínal mi mojich spolužiakov zo strednej.

Určite budú radi,že som zmizol.

"Kontroluj svoj hlas  maličký" povedal mi naštvane z kresla oproti mňe ,ktoré obsadil. Spokojne sa naňho rozvalil,kým ja som sa cítil ako kanárik v zlatej klietke.

"Nebudem sa kontrolovať. Uniesli ste ma!" Vykríkol som naňho a trhol som svojimi rukami aby som mu ukázal váhu svojich slov.  

Jeho hlasný smiech zaplnil celú červenú kanceláriu a ja som pod tým zvukom zavrel oči. Ako môže mať niekto tak chorý taký krásny smiech,hlas a byť tak krásny ?