[ Submisiv ]

Motýľe šepkajú

Harry

"Neviem či to bol dobrý nápad" povedal mi Louis a dosť nervózne sa poobzeral po okolí v ktorom sme sa nachádzali.

Bolo tu len pár ľudí s malými deťmi ktoré sa hrali na ihrisku. Či už na húpačke alebo v pieskovisku stávajú svoje  domčeky z piesku.

Musel som sa slabo usmiať keď som videl ako malý chlapček s veľkými modrými očami a blond vláskami postavil vysoký hrad z pieska.

Samozrejme to si všimli aj ostatný chlapci okolo a spoločne ho zničili. Chlapček sa rozplakal ale vďaka jeho plaču prišla k zničenému hradu malé roztomilé dievčatko a spolu postavili ešte krajší.

Stavím sa,že budú priatelia ešte dlhú dobu. Najsilnejšie priateľstvá vznikajú na ihriskách  ďaleko od zvedavých očí dospelých.

"Nikto nás nepozná" povedal som mu a slabo som sa naňho usmial aby som zahnal jeho obavy preč. To sa mi samozrejme podarilo a jeho tvrdá maska opadla a nahradila ju jeho nádherná tvár na ktorej trónil malý úsmev.

Trvalo mi dlho kým som ho presvedčil,že potrebujem svetlo a slnko. Najprv ma nechcel pustiť ale keď som mu osobne povedal,že som bol jeho dobrý chlapec a on sa má omna postarať vzal ma aspoň do parku.

Kúsok od domu,ktorý bol už mojim novým domovom v ktorom som nedobrovoľne býval.

"Aj tak sa drž primne" povedal mi tvrdo a za pás ma pritiahol späť k sebe. "Nechcem aby si sa niekam zatúlal alebo nebodaj vymýšľal" povedal mi a zahľadel sa mi hlboko do očí.

Vedel som,že pod slovom vymýšľal myslel na môj posledný útek ,keď som mu vyhodil polovicu domu do povetria.

Len som sa bránil a on to chápe. Aspoň to vraví.

"Nebudem,sľubujem" povedal som mu udržujúc stále očný kontakt.

"Sľubuješ?" Spýtal sa ma a nadvihol svoje perfektné obočie. "Prisahám" povedal som mu a natiahol som k nemu malíček.

Prekvapene namna pozrel. Och,on nechápal hlupáčik.

"Potrasieme si malíčkom" povedal som mu a on teda so mnou skrýžil malíček. Tichý sľub sa niesol okolím.

Nikto nepočul ale ja som hlboko do jeho očí vedel,že myslí na to isté.

Skôr ako stihol zareagovať som hlavu natiahol smerom k nemu a svoje plné ružové pery som priložil na jeho bledé líčko.

Bolo to len na pár sekúnd kedy moje pery okúsili jeho horkú pokožku kým mi pery znova ovial studený anglický vietor.

"Zapečatenie sľubu" povedal som mu celý červený a pozrel som sa dolu na svoje prsty ktoré sa hrali s lemom jeho obrovského svetra.

Prekvapenie v jeho tvári vystriedalo niečo tajomné až spiknutia hodné a on ma už za ruku ťahal hlbšie do lesov.

Deti a ich smiech sa veľmi rýchlo začal strácať v dial až zostal len tichý les,ktorý sem tam oživil svojim spevom vtáčik alebo ďateľ.

Spoločne pi boku toho druhého sme sa prechádzali lesom. Bol som plachý a na novom území preto som sa držal v jeho blízkosti. Dá sa povedať,že som na ňom visel.

"Pane bože to je nádhera" zašepkal som keď sa les začal pred nami otvárať a my sme zostali stáť pred lúkou.

Chcel som sa nad ňou ešte dlho rozplývať ale chlapec vedľa mňa už takmer muž sa zmenil na dieťa.

Naradovaný vbehol do lúky vďaka čomu sa k nemu vznieslo stovky možno až tisíce motýľov. Čím dlhšie a hlbšie utekal tým viac ich bolo.

S obrovským úsmevom som sa k nemu pridal. Peľ a tisícky motýľov zabránili aby som dovidel ďalej ako pár metrov ale aj tak som ho mohol vidieť.

Nádherného a ľudského. Bežať po lúke plnej kvetov s peľom vo vlasoch, nádherným úsmevom a kúskami diamantov v očiach v ktorých sa lesklo slnko.

A Motýľe okolo nás šepkali meno anjela rovnako ako moje pery.

Ahoj ,:)

Časť písaná o 20 :00 večer :/

Dúfam,že to nieje tak vidieť :/

Ďakujem za vote a komentáre k minulej časti :) :,D ste úžasný :*

Vote
Koment
Poteší

Boo.