Po stopách Beethovena

Sníva sa iba v noci?

Neviem akým spôsobom som sa zobudila o 2:00 ráno. Vôbec sa mi nechcelo spať, bola som svieža ako rybička a na vyspávanie som nemala pomyslenia. Vyzeralo to tak, že teplota už odišla. Necítila som sa choro. Práve naopak chcela som skákať, behať a šantiť. Zrak mi padol na roh mojej izby. Vyvrelo vo mne veľké pokušenie nočného koncertu. Nikto by mi však za nočné stereo nebol vďačný. Zahľadela som sa na nočnú oblohu z okna. Bola krásna. Všade žiarili hviezdičky a mesiac, ten si tam stál ako pán. V hlave sa mi skrsla myšlienka a spomenula som si na Malú nočnú hudbu od Mózarta. Tóny mi zneli v hlave a ja som si začala predstavovať seba ako sólistku vo veľkom symfonickom orchestry. Zavrela som oči a začala som snívať. Moja fantázia išla na plné obrátky. Nástroj v mojich rukách bol veľký ako violončelo. No postupne sa zmenšoval a zmenšoval až napokon dosiahol veľkosť huslí. Chcela som si naspäť predstaviť čelo. No vždy sa zmenšilo na podobu najmenšieho sláčikového nástroja.

Ráno pri raňajkách mi stále vŕtal v hlave tento čudný sen. Nechala som si ho ako tajomstvo a nevyriešenú záhadu v jednom. Prečo moje vnútro stále prichádzalo s myšlienkou hrať na niečo iné? Prečo to nebol iba sen ale trápi ma to aj teraz?
Najlepšie urobím ak to nebudem riešiť... povedala som si. Bol to iba sen.

Poobede som, s úsmevom, vybehla po schodoch do mojej izby. Na sen tejto noci som zabudla a užívala si bezstarostný život. Chystala som sa na hodinu hudby. Potiahla som sláčikom po, už bielych strunách, ale namiesto krásne zvučnýh vysokých tónov sa ozvali nízke. Vtom som si uvedomila čo ten sen znamenal. Violončelo hrá v orchestry doprovodné tóny. Nie ľúbeznú melódiu. Sadla som si na posteľ a rýchlo premýšľala...

Ďaľšia časť je hotová. Ďakujem za čítania aj za votes.