"Juchúú. Je piatok..." moje slová sa ozýali v prázdnom dome. Toto je môj každopiatkový rituál. Po schodoch som vyšla do izby a zavrela za sebou dvere. Pohodlne som sa usadila na posteli, tašku odhodila do kúta a odkusla si z pagáčika. Porozhliadla som sa po izbe. Každý deň, keď prídem zo školy zostanem zavretá v izbe do večera. Tento život ma začína omŕzať. Asi pristanem na návrh rodičov... Už dávnejšie mi navrhovali nejaký krúžok. Či už výtvarnú alebo športy. Ale ja som nesúhlasila. Teraz by som veľmi rada utekala do haly plnej športovcov alebo medzi umelecké diela, ale cítim, že ani jedno nieje to pravé. Načiahla som sa po slúchatka, ktoré stále nechávam na nočnom stolíku a nasadila som si ich na uši. Zrazu ma záchvevy prvých tónov odniesli do iného sveta. Došlo mi to... Už viem čo chcem robiť.
Večer, keď už bol doma aj posledný člen rodiny, zišla som opatrne dole a nazrela do obývačky. Ako zvičajne tatino pozeral správy, mamina si čítala knihu a brat bol podľa všetkého vo svojej izbe. " Môžem sa s vami na chvíľu porozprávať? Je to dôležité..." pristúpila som trochu s obavou do izby. " Áno, chrobáčik, jasné, že môžeš... O čo ide?" opýtala sa ma mama. "Viete rozmýšľala som o mojom poobednajšom programe. Mali ste pravdu - chcem niečo robiť. Už ma nebavia stále domáce úlohy, potrebujem zmenu..." "Dobre, srdiečko, úplne s tebou súhlasime. Vyber si nejaký odbor a potom ťa prihlásime..." na moje uspokojenie povedal otec. " Už som o tom premýšla. Chcem sa venovať hudbe. Snívam o tom už dlhšie a ..." "Výborne. A aký nástroj by to bol???" zarazil ma uprestred vety mamin hlas. "Dúfam, že nechceš bubny..." "nie to určite nie. Skôr som rozmýšlala nad ... nad... violončelom." " Prečo práve violončelo?" chcel vedieť otec.
Toto je môj prvý príbeh dúfam, že sa zatiaľ páči 😉
ESTÁS LEYENDO
Po stopách Beethovena
De TodoTento príbeh je o dievčati menom Amanda, ktorá okúsi chuť hudby. Začne hrať na hudobný nástroj a celkom sa doň zamiluje. Ale bude sa jej dariť?
