Out of Oxygen

#1 Nový domov

Snažiť sa na obra zaútočiť s úbohými ôsmimi brokmi by bolo šialenstvo. Rozhodol som sa preto, že to skúsim s rozumom. Žuchol som sa pod najbližšiu posteľ a čakal som. Srdce som mal až kdesi v topánke. Zem sa začala mierne otriasať pod ťažkými krokmi potápača. Keď jeho obrovská noha zastavila priamo vedľa mojej hlavy, zadržal som dych. Chvíľu len tak stál pri mojej posteli a ja som čakal, čo sa bude diať. Vtom sa zhora ozvalo prenikavé dunenie, ako keby sa snažil v ťažkej prilbe vykríknuť. Rozbehol sa k posteli, na ktorej som sa zobudil, a ako nič ju jednou rukou zodvihol a šmaril na druhý koniec miestnosti. Zúri. Ovládol ma strach, aký som ešte nezažil. Posteľ mi väčšinu výhľadu zakrývala, no postele lietajúce po celej miestnosti sa prehliadnuť nedali. Hľadá ma. Keď poprehadzoval všetky postele v jednom rade, prišiel k stene a začal do nej trieskať rukou. Tu bola moja šanca! Vykotúľal som sa spod postele a opierajúc sa o brokovnicu kríval som dlhou chodbou ako to len šlo. A vtom - ticho. Nepočul som ani kroky, ani búchanie, nič. Postavil som sa za roh a opatrne som sa vyklonil. Videl som ďalšiu postel, ako preletela okolo dverí. Nebol čas nazvyš. Zbadal som výťah. Vbehol som doňho a stlačil 2. Jediné tlačidlo, ktoré vyzeralo funkčne. Dvere sa začali pomaly zatvárať, a po chvíli sa zasekli. Skúsil som 2 znovu. Keď som začul ťažké kroky, stuhol som. Do 2 som teraz nemilosrdne búchal. Kroky sa blížili. Zbadal som prvú nohu, ktorá vykukla spoza rohu. Dvere sa opäť začali pomaly zatvárať. No tak! Teraz stála pred výťahom celá mohutná postava. Aj keď som mu nevidel do tváre, jedno mi bolo jasné: bol pekelne naštvaný. Zdvihol ruky do vzduchu, spod prilby sa opäť ozvalo zadunenie a celou silou tresol rukami do zeme, až sa výťah zatriasol. Číslo 2 dostávalo poriadne zabrať, ale keď sa začal "obor" približovať, dvere sa konečne zavreli a výťah vyštartoval.

Moju pozornosť upútalo akési slabé chrčanie. Tam dole som si myslel, že to chrčal obor, ale teraz som to počul zreteľne. Začal som sa obzerať a zbadal som ju: na zemi sa váľala vysielačka. Zdvihol som ju zo zeme a priložil bližšie k uchu. Medzi chrčaním zneli nevýrazné slová: chrrrr...síte...chrrrrr...ôcť....ayday...chrrrr...pos..e...ádej...chrrrrr. Malým koliečkom na boku vysielačky som sa snažil zlepšiť signál, a trochu to aj pomohlo. Teraz som dobre rozoznal slová: ,,...ak sa tak nestane, všetci tu zahynieme." ,,Haló?" riekol som neisto do vysielačky. "Kto je tam?" Odpoveď sa dostavila skoro ihneď: ,,Haló? Oooch, pane Bože, ďakujem!!! Prepáčte. Volám sa Desmond Wild. Nejako som sa sem dostal... už neviem... asi pred piatimi rokmi. Snažím sa prežívať v tomto Bohom zabudnutom meste. Počujete správne: je to celé mesto. Bol to projekt vedcov, ktorí chceli zistiť, či by bolo možné vybudovať civilizáciu na dne oceánu. Možnože sa to darí, ale jedno vám poviem: títo ľudia to nemajú v hlave v poriadku. Do papúľ sa im dostali rádioaktívne morské riasy a teraz... sú na nich závislí. Chodia po chodbách tohoto mesta a každého koho stretnú, sa spýtajú na jedno: ,,Máte chaluhy?" Samozrejme, že nemajú. Takže ich ihneď na mieste odbachnú. My dvaja, priateľu, sme možno poslední normálni ľudia v tomto meste. Ak sa vám to podarí, vyhľadajte ma. Ale najskôr si zožeňte zbraň. Bez nej tu neprežijete. Radím vám, skúste si nejakú zohnať v..." Ticho. Prvé čo ma napadlo bolo, že sa vybili batérie. Otvoril som teda kryt na zadnej časti. Bola tam len jedna jediná. Prehľadal som kapsy. Našiel som tam svoju vysielačku, ceruzu a zdrap papiera. Skontroloval som, či má moja vysielačka batérie. Boli na mieste. Skúsil som naladiť stanicu, na akej som komunikoval s neznámym mužom. Očividne bol signál stabilný. Chcel som povedať haló, ale skôr než som to stihol, z vysielačky sa ozval úplne iný hlas. Chrapľavý hlas starca. Hovoril: ,,Vitaj, synu. Volám sa Ernesto Puccini." Talian, pomyslel som si. Len neviem, či ho viac prezradilo meno, alebo prízvuk... ,,Nejako sa ti podarilo zablúdiť do môjho mesta." Tvojho? ,,Vieš, synak, mestá potrebujú panovníkov, aby mohli prosperovať. A nie je to také zlé. Ale k veci: do môjho mesta už pár ľudí zablúdilo. Boli zlí na mojich občanov." Občanov?, pomyslel som si. Iste myslí tých závislákov, ktorých spomínal ten predtým. ,,Vieš, o takýchto škodcov sa treba postarať. A pochop, že nemôžem dopustiť, aby ma takí ako oni pripravili o občanov. Preto iste chápeš, že si ťa musím... skontrolovať. Ale neboj sa, nebude to skoro vôbec bolieť." Slovo skoro až desivo zvýraznil. Čakal som, čo povie ďalej, ale už nič nepovedal. Ako som tak počúval vysielačku a rozmýšľal nad slovami dvoch mužov, vôbec som si nevšimol, že výťah zmenil kurz. Vracal sa dole. Keď sa zastavil, otvorili sa dvere a pred nimi stál opäť obor. Do šľaka, stihol som si pomyslieť, než ma omráčil ohlušujúcou ranou do tváre.

Vzbudil som sa pripútaný k stoličke v tmavej, okrúhlej miestnosti. Videl som rozmazane, ale asi tri metre predo mnou som rozoznal siluetu chlapa sediaceho na stoličke, nohy mal vyložené na stole a spolu s rádiom spieval silným talianskym prízvukom Beyond The Sea. Keď zbadal, že som sa začal hýbať, stíšil rádio a pristúpil ku mne. Díval sa mi rovno do očí. Spýtal sa ma: ,,Ako sa voláš?" Z úst som dostal iba slabé zachrčanie. Šiel ku stolu a niečo vzal. Vrátil sa ku mne a k ústam mi priložil pohár vody. Napil som sa a horko-ťažko som za seba vydal: ,,Ďakuje..." PLESK! Strelil mi facku až sa mi hlava zatočila. Mierne zvýšeným hlasom povedal: ,,Odpovedaj výlučne na moje otázky, je ti to jasné?!" Prikývol som. ,,Tak ešte raz, chlapče. Ako sa voláš?" ,,Hoods. Char..." PLESK! ,,Žiadne krstné mená!" Pomaly ale iste som toho chlapa začínal nenávidieť. ,,Ako si sa sem dostal, Hoods?" ,,Nehoda. Moje lietadlo rozstrieľali špinaví Nemci." ,,Nemci? Hm, tak to ale mení situáciu! Ed, odpútaj ho!" zavolal na muža stojaceho pri výťahu. Keď ma odpútal, privolal si výťah a nastúpil doň. Vyviezol sa na vyššie poschodie. ,,Príď za mnou, chlapče." Povedal mi Ernesto a odišiel do miestnosti oproti výťahu. Dvere nechal mierne pootvorené.

Opäť nastáva čas vašej voľby o pokračovaní deja :) Do komentu napíšte, čo má Charles urobiť.

1. Nasledovať Ernesta

2. Utiecť