Mäso

2. Kapitola

Záznam z denníka Williama Harpera

12.3.1949

Dva dni do termínu a ja som ešte nedorobil všetky prípravy. Jej hlas, ten hlas ktorý počujem už deväť mesiacov v kútiku mojej mysle je stále hlasnejší. Kričí na mňa, pobáda ma, aby som sa viac snažil, aby som všetko urobil načas. O tom hlase som už dlho premýšľal. Čo je zač, prečo si vybrala práve mňa? Je skutočná, alebo to je len moje šialenstvo, ktoré konečne začína vychádzať na povrch? Vďaka Bohu za tento denník, pretože nikomu inému o nej nemôžem povedať. URČITE by si pomysleli že som blázon. Ale to ja nie som, verím že je skutočná, musí byť, veď toto všetko robím pre ňu. Matka Madoka, prehovára mi do ucha, šepká mi, čo mám robiť. Jej hlas je sladký, ale nedá sa mu odvrávať. Pred deviatimi mesiacmi mi dala úlohu. Vytvoriť človeka, ktorý bude stáť nad všetkými ostatnými, vojaka, ktorý vybojuje jej boje. A ja som sa dal na túto výpravu, musel som prejsť cez pohoria morálnych zábran a moria námietok mojej ženy, ale nebolo nič, čo by sa nedalo zvládnuť s pomocou génového inžinierstva. Nespočetné pokusy na mojom nenarodenom dieťati mi dokázali, že Matka mala pravdu, bolo to nie len možné, ale aj nevyhnutné. Teraz som musel čakať, výsledok bol stále neistý. To mi však nebránilo v pokračovaní mojich pokusov. Tu v novom laboratóriu som mal všetky prostriedky. Dokonca sa hlásili aj tehotné dobrovoľníčky, stačilo len ponúknuť peknú sumu. Ľudia tu za peniaze urobili čokoľvek.

Elise

Keď sa konečne vymotala z dlhého rozhovoru so šéfom, pozrela na hodinky. Ten hajzel s ňou vykecával viac ako desať minút a väčšina rozhovoru bola o jeho šiestich mačkách. Konečne sa mohla dať do práce. Strčila si mobil do vačku a vošla do haly policajnej stanice. Oči jej hneď padli na nových členov svojho týmu. Stáli vedľa seba a na niečom sa smiali a bolo nemožné nevšimnúť si ich. V miestnosti svietili ako dva majáky, jeden bol úplný opak toho druhého. Luka, ako vždy neupravený, strapatý, mladý grázlik, z ktorého priam kričali problémy a potom Morgan, stelesnenie elegantnosti a ležérnosti. Pomaly k nim kráčala a mala si chuť odkašlať, aby jej venovali pozornosť. Namiesto toho sa však započúvala do ich rozhovoru.

„No, nebolo to prvý krát, čo som bol spútaný," uškrnul sa Luka a Morgan zdvihol obočie. Vyzeral, že ho to zaujalo a otvoril ústa, aby niečo odpovedal, no ona sa rozhodla, že teraz je správny čas, aby upozornila na svoju prítomnosť. Odkašlala si.

„Tak, vidím, že ste sa už predstavili," povedala a vyčarila široký úsmev. Prešla k Morganovi a vystrela k nemu ruku, „Teší ma pán Harper, ja som Elise Donocová." Morgan jej pevne stisol ruku.

Začula tichý smiech a zazrela na Luka.

„V skutočnosti sa volá Eliška. Neznáša to meno," zamrmlal ten idiot a ona mala čo robiť, aby mu neukázala stredný prst. Nie, musela sa správať profesionálne.

Všimla si, ako sa na Morganovej tvári zjavil náznak úsmevu a ako si s Lukasom vymenili zvláštny pohľad. Nerozumela tomu a ani sa jej to nepáčilo.

„Fajn, mali by sme sa dať do pracovných záležitostí. Mali by sme sa presunúť do mojej kancelárie," ozvala sa a úplne ignorovala Lukasovu predchádzajúcu vetu.

„Skôr než pôjdeme, mám jednu otázku," zamrmlal Morgan a prebodol ju pohľadom. Až teraz si všimla, že sú jeho oči rozdielnej farby. Páčilo sa jej to.

„Nech sa páči, pýtajte sa," odvetila trochu neochotne.

„Prečo tu vlastne som? Všetko o mojom napadnutí som už predtým povedal polícii. Musíte to mať niekde zapísané," povedal pomaly a vyzeral trochu podozrievavo. Z tváre mu vyčítala, že tam moc nechcel byť. To bola ale smola, pretože ona ho potrebovala. Či už k vyšetrovaniu, alebo vo svojej posteli... Napomenula sa, že na také niečo vôbec myslí a nahodila povzbudzujúci úsmev.