Mäso

4. Kapitola

Kňažka

Treskla rukami o stôl a všetci v miestnosti stíchli. Priam cítila ich napätie, atmosféra v jedálni sa dala krájať nožom. Prišiel k nej jeden z jej najbližších mužov a opatrne na ňu pozrel. Dúfala, že neotvorí ústa, prisľúbila si, že dá zbičovať toho, kto prvý niečo povie. On o tom však nevedel, rozhodne nedokázal čítať situáciu.

„Čo sa stalo, Kňažka?" spýtal sa ten hlupák a jej ruka vystrelila. Ťažké prstene oškreli mužovo líce a ona sa zhlboka nadýchla.

„Tí neschopní idioti mali jedinú prácu. Jedinú," povedala chladne a snažila sa udržať kamennú tvár. Niežeby na tom záležalo, jej tvár zakrýval čierny závoj. Mala vedieť, že sa môže spoľahnúť len na seba, nemala princeznú spúšťať zo svojho dohľadu. Nestalo by sa to, keby tak slepo nedôverovala svojim mužom. Teraz bolo všetko skazené. A to si s ňou dala takú prácu. Potrebovala ju, aby dostala na ich stranu jeho. Keby mali jeho, mohli by pokračovať vo svojej svätej úlohe. Bez neho to bolo ťažšie.

Ale nie nemožné, ozval sa Matkin hlas v jej hlave a ona sa upokojila. Matkin hlas bol ako balzam na dušu. Hneď cítila, ako z nej odchádza všetok hnev. Pozrela na svojho muža, ktorý si držal líce a prižmúrila oči.

„To sa zahojí," povedala starostlivo, keď mu prstami prešla po krvácajúcom líci. Škrabance na mužovom líci sa začali pomaly zatvárať priamo pred jej očami a ona si vzdychla.

Sľúbila si niečo. Čo sľúbiš sebe, sľúbiš aj mne dieťa. Ozvala sa Matka v Kňažkinej hlave a ona prikývla.

Pozrela na dvoch mužov po svojej pravici a kývla im hlavou. „Odveďte ho do cely. Zajtra dostane desať rán bičom."

Vedela, že muž nebude protestovať. Nikto neprotestoval. Proste jej slovo tu bolo svätým zákonom. Ak nakázala aby niekto dostal bičom, dotyčný vedel, že si to zaslúžil. Keď muža odviedli, pozrela na svojich ľudí a v ich očiach videla strach a takmer až posvätnú úctu.

Dotkla sa prstami svojich viečok a potom sledovala, ako ostatní zopakovali jej gesto. Kývla hlavou ženám sediacim na konci miestnosti a rýchlym krokom vyšla z miestnosti. Zamierila do svätyne a sadla si na lavicu pred sochou bohyne. Zhlboka sa nadýchla a čakala na Matkine slová. Tá však mlčala a ona sa preto musela spoliehať na vlastný rozum. Pozerala na sochu Matky Madoky a odvrátila pohľad až keď pred ňou zastali tri ženy. Každá z nich bola oblečená ako ona, ale ich habity mali sivú farbu. Aj ich tváre boli zahalené čiernym závojom. Boli jej najvernejšie následníčky, vedela, že mužom nemôže veriť, preto tu boli ony. Každá z nich bola vycvičená v boji, či už nablízko alebo na diaľku, so zbraňou, či už bez nej. Ony boli jej záložným plánom, keď došlo k nejakým ťažkostiam. Nikto okrem nej nevedel, ako vyzerajú ich tváre, ani nepočul ich hlasy.

„Zložte si závoje," prikázala im pokojne a ony ju okamžite poslúchli. Prezrela si ich mladé tváre, každá z nich mala na čele nakreslené tretie oko bohyne, rovnako ako ona.

„Aké sú vaše príkazy, Pani?" spýtalo sa jedno z dievčat prázdnym hlasom a všetky tri naraz zdvihli pohľad a upreli ho na ňu. Mnohých členov ich rádu to desilo, ako sa tie tri dokázali zosynchronizovať, ale nikto to nikdy nepovedal nehlas. Matka mala tieto tri dievčatá radšej ako ostatných, zdieľala s nimi to najčistejšie spojenie a často cez ne s Kňažkou hovorila.

„Musíte sa stať mojimi očami a ušami. Princeznú naspäť nedostaneme násilím, tým by sme ho naveky odohnali. Stanete sa jej priateľkami a budete jej svedomím. Budete ju smerovať k nášmu cieľu, samozrejme tak, aby nezistila, kým v skutočnosti ste. Bude to ľahké. Len sa riaďte Matkynými slovami," povedala a dievčatá naraz prikývli. Ony neboli ako jej muži, nemusela im nič zdĺhavo vysvetľovať. Porozumeli jednoduchým pokynom a vykonali svoju prácu bez ďalších otázok.