Mäso

3. Kapitola

Z denníku Williama Harpera

14.6.1949

Naše dieťa má tri mesiace. Žena nakoniec súhlasila s menom Ivan, dokonca som ju ani nemusel dlho presviedčať. Keď sa narodil, pozrela na neho a povedala: Bude to Ivan. Také jednoduché to bolo. Na prvý pohľad dieťa nie je rozdielne od iných detí ktoré som videl, preto som sa bál, že sa moje pokusy nepodarili. Namiesto toho aby bolo dieťa silné a odolné pomaly chradne a umiera. Bože môj, stále o ňom hovorím ako o dieťati. Nie len dieťa, môj syn chradne a umiera. Čo som urobil zle? Ivan neustále plače a ja pri tom nedokážem pracovať. Niečo som nezobral do úvahy, pri mojich výpočtoch musela nastať nejaká chyba, pretože dieťa umiera. Jeho plač sa mi zavŕtava do kostí. Matka Madoka so mnou nehovorí, no ja cítim jej prítomnosť, neustále mi niečo naznačuje, ale ja neviem čo. Čo to dieťa chce? Prečo to nefunguje? Prechádzam všetky svoje poznámky a snažím sa nájsť chybu. Ak dosť skoro nenájdem, čo sa pokazilo, určite sa zbláznim. Alebo sa nezbláznim, ale ukameňujú ma všetky matky, ktorých deti umrú hneď po narodení. Musím to vyriešiť, musím sa o to postarať. Pre svoje dieťa, aj pre deti ostatných.

Dominik

Zobudil sa neskoro, bolo už niečo po obede a on bol stále v posteli. Čo sa dalo povedať, užíval si voľno. Nestávalo sa často, že by nejaké mal, preto si ho musel vážiť. Rukou zavadil o teplé telo vedľa seba a snažil sa rozpamätať na predchádzajúcu noc. Už si spomenul. Včera v noci na bare začal konverzáciu s nejakou ženskou. Ani sa jej nepozeral do tváre, stačil mu pohľad do jej výstrihu a jej flirtujúci tón hlasu. Potreboval sa odreagovať a toto bol jediný spôsob. Bolo mu jedno s kým a kde. Začali na toaletách v bare a potom pokračovali až k nemu domov. Teraz to ľutoval, nerád si vodil cudzincov do svojho domova. No ona tu už bola a on sa to rozhodol využiť, než ju vyhodí. Pritiahol si ju bližšie, načo sa zobudila a skôr než začala protestovať, jej zakryl rukou ústa a druhou rukou prešiel medzi nohy. Ešte raz a potom ju pošle preč. Bez výčitiek. Rýchlo jej roztiahol nohy a konečne jej pozrel do tváre. Mala blond vlasy a modré oči. Zrazu pocítil dotieravú bolesť, keď sa mu pred očami zjavila iná tvár, dokonalá tvár, ktorá mu nedávala spať. Tvár, kvôli ktorej potreboval toto rozptýlenie. Prešiel rukou na prsia tej ženy a pevne ju stisol.

„Vidíš, čo si urobila? Je to všetko tvoja chyba..." zamrmlal slová, ktoré patrili niekomu, kto tam nebol.

Bez zaklopania sa dvere do jeho spálne otvorili a on premýšľal, či mu stojí za to pozrieť na toho, kto ho otravuje, alebo nie. Nakoniec zdvihol hlavu a prevalil sa na posteli.

„Morgan. Čo tu robíš?" spýtal sa a postavil sa z postele. Venoval posledný pohľad ženskej. „Môžeš prosím ťa už vypadnúť?"

Žene viac nebolo treba, vzala zo zeme pár svojich vecí a zutekala.

„Vidím, že svoj čas tráviš skutočne produktívne," zamrmlal Morgan, keď si prezeral bordel v spálni. „Nuž, musím nejako vyplniť tú prázdnotu, nie?" odvetil pohotovo Dominik a jeho pery sa roztiahli do úsmevu.

„Myslím, že by si nemal roznášať svoj gén ďalej," zamrmlal Morgan vážne ale on sa na tom musel zasmiať.

„Vieš ako urážlivo tá veta znela?" spýtal sa a prešiel k nemu. Postrapatil mu dokonale upravené vlasy a prešiel okolo neho do kuchyne.

„Môžeš si, prosím ťa, niečo obliecť?" spýtal sa Morgan, ktorý kráčal za ním.

„Hej, toto je môj dom. Môžem robiť, čo chcem. To ma ale vedie späť k mojej pôvodnej otázke. Čo tu sakra robíš?" spýtal sa znovu a tentoraz svoju otázku lepšie zdôraznil.