Roses

1.Svet v číslach

Dobrý večer drahí :D Dnes som učinila jedno Veeeliké rozhodnutie :D - Napíšem ďalší príbeh. Tentoraz nie je vopred pripravený - celkom čerstvý z mojej chorej mysle. Skúste ho čítať a skúste ho chápať. Už poviem asi iba toľko , že milujem každého kto sa na tento môj výplod mrkne a hocakou formou vyjadrí svoj názor ;) Teším sa ♥ - Bookworm -M

Nádych, výdych...náá...kurva Raven nadýchni sa! Stúpila som na niečo krehké a to niečo pod mojimi starými conversami hlasno zapraskalo. No v tej chvíli by ste sa mi krvi nedorezali. Doslova som cítila ako mi steká z tváre. Pomaličky klipkám očami, snažím sa upokojiť si dych lebo ak je to to čo si myslím - zareaguje to aj na môj zrýchlený tep. Ostatný zastanú. Niektorí hľadia nechápavo, iný - ktorým, napadla rovnaká myšlienka ako mne, sa zračí v tvárach čistá hrôza. Silno zafúka a aj by som sa striasla, keby sa tak príšerne nedesím svojho vlastného pohybu. Zavriem oči, pocítim ako sa mi vlhké mihalnice otrú o líce a znovu ich otvorím. Robbie sa pohne smerom ku mne. Vyzerá odhodlane. " Raven, daj tú nohu preč." Je kompletný? Nadvihnem jedno obočie - lebo na to ešte silu mám (psychickú aj fyzickú) a poklepkám si po čele. "Si chorý? Lapače reagujú aj na zlé dýchanie nie to ešte na zdvihnutie nohy." Znova zafúka a mne odhodí klobúk niekam do kríkov. Namrzene syknem. Robbie prevráti očami a podíde ku mne, snažím sa brániť lebo Bože ak je to lapač..., napriek mojim protestom sa okolo mňa zovrú silné mužské paže a s ľahkosťou ma zdvihnú zo zeme. Cítim ako mu tlčie srdce, zavriem oči a predstavujem si výbuch, náraz, nejakú inú nechutnú pascu...keď sa nič nestane. Zacítim ako mu v hrdle zabuble smiech. Zamračím sa a okamžite sa vymaním z jeho náručia. Bol to iba konárik. Zo srdca mi spadne stokilový balvan. "Hovoril som ti to," povie a uškrnie sa. Podráždene potrasiem hlavou a oprašujem sa. Cítim na sebe jeho vôňu - nie že by nebola pekná, ale no proste nechcem ju tam. Otočím sa na ostatných. Kathea sedí na zemi a hľadí na mňa. "Nevieš si predstaviť aký obrovský strach si mi nahnala." Prehrabne si hustú hnedú hrivu a otočí sa na ostatných. "Tak vospolok hýbeme sa," a ukáže prstom smerom dopredu." Brandon s Emilly sa chytia za ruky a pohnú sa. Sú trošku komický. On je obrovský, svalnatý a veľmi veľmi blonďatý. Na môj vkus trošku vygumovaný. Ale veď proti chuti žiaden dišputát všakže. Emilly má ledva meter šesťdesiat má okrúhlu tváričku veličizné hnedé oči a celkovo vyzerá skôr na pätnásť ako na osemnásť. Ale ľúbia sa. To je dôležité. Marco ide tiež. Najskôr však strelí očkom po Kathee a čaká či ho bude nasledovať. Nebude pretože k svojej najlepšej kamarátke vykračujem ja. Usmeje sa a odhalí pri tom rad nablýskaných bielych zubov. " Kat , skoro som dostala infarkt tak mi tu o strachu veľa nerozprávaj dobre," žmurkla som na ňu. Prevrátila očami a dobehla ostatných. Vzdychla som napravila si batoh a chcela urobiť rovnako, keď ma niečo trhlo dozadu. "Heej, pusti ma do riti." Hľadím do výšky, do tmavomodrých očí a na trochu krivý drzý úsmev. "Upokoj sa Ven. Nič ti nerobím kráska." Nasadí mi na hlavu klobúk a  zodvihne ruky akože v obrannom geste. Ja toho arogantného narcisa  odignorujem a zastrčím si neposlušný pramienok vlasov za ucho. Sú kratšie ako minulý rok, mám z nich čierne mikádo. Už dosť zaostávame, takže pobehnem. Skoro sa potknem o nejaký dlhočizný, hnedý,slizký konár. Teda vlastne koreň, patrí obrovskému dubu, je taký starý, že sa mu korene plazia po kmeni. Podľa mňa to nie je normálne. Vyzerá akoby plakal, pretože sa mu z maličkých otvorov hrnie krikľavo žltá (a vážne smradľavá) tekutina. Nie je to v poriadku. Ale všakže čo v Escale je, že?  Okolo mňa je plno podobných úkazov. Kráčame po zelenom chodníčku, z ktorého avšak stúpa hustá biela para. Neviem čo znamená. Možno nás o pár hodín zabije. Áno, vážne. "Kam vlastne ideme", spýta sa Caroline afektovane . Aj by som zabudla, že tu je keby sa neozve. Ja jej neodpoviem, od rána (alebo od večera, alebo celý život) som akási podráždená, nechce sa mi riskovať hádku - býva to vyčerpávajúce. "Neviem , ako vždy, " povie Kathea a ani na ňu nepozrie. Caroline si rozpletá blonďavý vrkoč a mračí sa. OKEJ ANI MNE SA TOTO USTAVIČNÉ UTEKANIE NEPÁČI! Chce sa mi vrieskať, neviem ako dlho to ešte takto vydržím. Toto je náš tretí útek za dva mesiace. Vždy nás nejako chytia.Nejako vystopujú.Nečudujte sa. Nikto tam predsa nechce ostať. Tak ako ja nepoznám váš svet vy nepoznáte ten môj. Ja by som ten váš možno milovala, vy by ste v mojom možno ani neprežili. V mojom svete sa totiž ľudia nemodlia za život ale za smrť. Aspoň tí ako ja. Mladí. Už si ani nepamätám kedy sa to vlastne všetko začalo. Pred mnohými, mnohými rokmi sa svetu opäť ukázal jeho starý známy. Objal ho čiernymi rukami a už nepustil - drží ho dodnes. Tak ako v štrnástom storočí aj dnes si čierna smrť vezme so sebou aj päťtisíc ľudí denne. Hovorím o more. Vtedy mali ľudia šťastie a prestal vyčíňať sám. A keďže my, hlúpe ľudské spoločenstvo sme si nepripúšťali myšlienku, že by sa podobná katastrofa mohla niekedy opakovať - nehľadali sme na ňu liek. Preto keď sa vrátil zasiahol nás nepripravených. Zem umierala. Ľudia sa zvíjali v bolestiach, príroda chradla a bezpečný nebol dokonca už ani obyčajný dážď. Kým NIEKTO (netuším kto to je a keby som vedela, priala by som mu tú najbolestivejšiu smrť na svete), vytvoril Escalu. Malý, osamelý, stratený kúsok Zeme kde izoloval všetkých , ktorí mali aspoň štrnásť rokov. Chápete? Ukradli deti! Spočiatku to bola myšlienka, pre ktorú boli rodičia ochotní obetovať to najdrahšie čo v živote mali  - chceli ich zachrániť za hocakú cenu,  každá matka zomierala s myšlienku , že jej dcérka, jej syn sú nažive. A tak sa usmiala a naposledy vydýchla. Ako sa len veľmi mýlila. Escala naozaj chvíľu slúžila ako asylum. Útecha. Ochrana. Budúcnosť. Lenže potom si to ONI uvedomili. Tí, ktorí stoja za celou touto maškarádou. My, Mladí nestarneme.Už ani neviem ako presne to bolo. Myslím, že keď bol jeden z rodičov nakazený a splodil dieťa so zdravým človekom - plod si dokázal akosi vytvoriť vlastnú a silnejšiu DNA. Dokážeme vyrásť jedine do veku osemnástich rokov. Vtedy buď umrieme alebo naše telo ostane nezmenené až do konca...čoho neviem. No a kto by toto nechcel však? ONI to chcú. Preto žijeme v trápnych detských domovoch. Raz za čas nám vezmú krv. Robia testy.Bolí to. Strasiem sa pretože mi v mysli prebehne spomienka.Odporná. Zase vidím tú štetku, škerí sa a ťahá ma za vlasy a vidím aj jeho, dlhú ihlu, metám sa, dostanem takú silnú facku...ach nie. Mám pocit, že sa pozvraciam. Umierame. Prežívame ale nežijeme a niektorých dokonca prevážajú. Nevedno kam. Escala je kupola. Nedá sa z nej hocako utiecť. Ak by tu aj nejaká cesta bola neviem o nej. V Escale sa dá iba ukryť. A presne o to sa ja a moji priatelia snažíme. Utiecť niekam, kde nebudeme mať prísny režim, kde sa nebudeme v noci báť o holé životy. ONI nás berú ako pokusné králiky, nikto presne nevie čo robia s našou krvou - či chcú vlastne iba krv a čo robia s tými ktorých odvezú, to ani nehovorím. Ani jeden z nás nepozná rodičov. Narodili sme sa už v Escale. Caroline, Robbie, Emilly, Brandon, Kathea , Marco a ja sme vyrástli v jednej izbe s ostatnými deťmi. Nosili sme to isté oblečenie. Jedli to isté jedlo. Spávali na tých istých tvrdých posteliach a hľadeli na to isté neónové svetlo. A potom nás začalo spájať akési puto. Pozerám sa na tie ľudské bytosti pred sebou a viem, že by som bez váhania dala za každého jedného život.Áno aj za Robbieho. Za sexy a arogantného Robbieho. Keby som nebola psychicky v takých sračkách ako som od dojatia by mi vyhŕkli slzy. "Pozrite,"zakričí spredu Kat a čierne  oči jej horia zvedavosťou. Primknem si bundu bližšie k telu, periférnym videním zachytím ako sa Robbieho oči zachytili na mojich prsiach a pobežím za svojou najlepšou kamarátkou.Chytím ju za horúcu dlaň a pozerám tam kam ona. Pred nami je stará, ošumelá a rozhodne rozpadajúca sa  budova. Marco mi jemne stlačí rameno a posunie o trochu doprava, aby mal lepší výhľad. Tohto chlapca mám rada. Vždy mi bol ako starší brat. Je vysoký,má bronzovú pokožku, tmavé oči a ešte tmavšie vlasy. Havranie. Ako moje meno. A ten jeho úsmev. Taký dobrý, láskavý a milý úsmev, ktorý sa tak veľmi nehodí do tejto skazenej doby. Uvedomím si, že naňho čumím. Aj on si to uvedomí. Zaškerí sa presne tak ako to mám rada a to vyčarí úsmev na tvári aj mne. "Čo drahá, čo pozeráš?" pohladká ma po chrbte. "Ale nič, nič možno ma nejako strihlo," zasmejem sa. "Načo čumíte?" dovalí sa Caroline a opiera sa pritom o Robbieho, ktorý sa bradou oprie o jej hlavu. Páči sa jej to. Ach Bože, no čo s nimi. "Myslíte, že to je bezpečné?" spýta sa Emilly a vidím, že Brandonovi stisne ruku o trochu silnejšie. Všimne si to trochu sa pousmeje a privinie si svoju milovanú. Ešte chvíľu sa na ňu túžobne pozerá, keď sa konečne vráti do reality. Niekedy sa čudujem ako niečo takéto môže existovať. Tu v tomto pekle. Nadýchnem sa a vykročím. "Poďme to zistiť." "Nemali by sme to skúsiť najprv iba my? Vy baby tu ostaňte a keď to bude v poriadku pošleme Brana pre vás,"navrhne Marco. "Nie sme žiadne krehotinky,hrdina tak makaj, "odvrkne mu Kat a buchne ho do ramena. No čo má robiť chudák. Porazenecky vzdychne a zrejme sa vybral za ňou, pretože počujem kroky. Keď sa to tak vezme, príroda naokolo je nádherná. Divná, zmutovaná ale prekrásna. Zelené lesy, čisté potôčiky, lúky plné farieb. Odhrniem dve vysokánske paprade , ktoré ukončujú lesný chodníček a zároveň sú vstupnou bránou na otvorené priestranstvo. Je to tmavozelená lúka posiata sivomodrými kvietkami. Nikdy som ich nevidela ale je to úžasné. Chvíľu sa kochám, kým okolo mňa neprejde aj Caroline, ktorá bola posledná. 

***

Prechádzame cez tú krásu a tie kvetiny tak omamne voňajú! Ako mäta a orgován. Zatváram oči, chcem si takéto okamihy udržať v hlave  čo najdlhšie. Ostavá už len prekročiť potôčik a som v budove. Spozorniem, kašlem na lúku a radšej analyzujem okolie. Okolo dverí sú pomaľované akési čudné znaky, nepoznám ich. V škole v domove nás toho veľa nenaučili. Možno sú to nejaké runy. Okrem toho sú tu pohádzané porozbíjané fľaše od whiskey. Snáď nebudeme mať spoločnosť. Srdce mi začne silno búšiť ale nezastavím sa. Hlavne vtedy keď vzduch okolo mňa pretne ostrý dievčenský výkrik. Emilly. Divoko sa rozbehnem, Bože prosím nech je v poriadku. Vrazím do trasúcej sa Kathei. Marco sa jej snaží zakryť oči. Na počudovanie sa nebráni. Ruky mi zmeravejú. Nerozmýšľam, len sa pozerám. Vykloním sa spoza mojich dvoch priateľov a veru nemala som to robiť. Betónová dlážka v obrovskej miestnosti s popukanou bledomodrou omietkou bola celkom červená. Kde tu bolo vidieť modrú, akoby sa tam rozliala. Hľadím na ten výjav pred sebou. Červená sa podobá na krv. Krv sa rovná telo. Telo sa rovná smrť  a nebezpečenstvo. Dvíha sa mi žalúdok, v krku sa mi kopí žlč. "Raven poď sem, Marco chyť ju," kričí Bran ale ja nevnímam. Ani keď sa ma Marco pokúsi chytiť a stiahnuť k sebe. Meter odo mňa si totiž hovie chlapec. S karamelovými vlasmi, modrými očami a mŕtvolne bielou pokožkou. A má dva úsmevy. V jednom odhaľuje zakrvavené zuby, v tom druhom, ktorý je o kúsok nižšie vnútro hrdla. Niekto ho podrezal ako také prasa. Rana sa mu končí až niekde pri ušiach. Už to dlhšie nezvládnem podlomia sa mi kolená a pozvraciam sa. Pocítim dve jemné ale silné ruky ako ma chytia pod pazuchy a dvíhajú hore. Kat. Plače a rukou tlmí vzlyky. Toto sme ešte nikto nikdy nevideli. Objímem ju. Tak strašne sa trasie. V tom mi napadne myšlienka, horšia ako toto všetko dokopy. Čo ak je ten vrah ešte stále tu. Pozriem na Robbieho, v ktorom je zakvačená Caroline a vidím že, je v tvári biely skoro ako tá mŕtvola. "Ľudia musíme zmiznúť okamžite," zašepkám a hlas sa mi pri tom trasie. 

"Neskoro, miláčikovia,"ozve sa z poschodia a ja zvraciam druhý krát.

Takže prvá časť je na svete drahí moji :D . Snáď sa Vám páči, nové party budem pridávať tak ako sa bude dať - ale pravdepodobne každú sobotu. Teším sa na nejaké reakcie. Potešíte ♥ 

Vaša Bookworm - M