Pohanka

           Stála som tam neschopná pohybu. Neviem ako dlho, zdalo sa mi to ako niekoľko minút, no tiene sa už začali znateľne predlžovať. Preniesla som váhu na druhú nohu a dosky starej verandy vydali zvuk, akoby zmučené drevo prosilo o vyslobodenie z tohto krušného sveta. Neplakala som, už dávno neplačem. Plač je zbytočný, nikomu nepomôže a všetka ľútosť je falošná. No moje srdce bolo roztavené, na jeho mieste zostala len prázdna diera s ostrými okrajmi ako rozbité zrkadlo mojej duše. Horúce kvapky lávy padali do čierno čiernej priepasti zabudnutia.
            Jemný vetrík pohládzal zlaté lány obilia, ťahajúce sa, kam len oko dovidelo. Pomedzi polia sa ako stratená svadobná stužka kľukatila poľná cesta vedúca do dediny. Za jasných dní bolo na horizonte možné rozoznať niekoľko šindľových striech a vežu kostola.
             Kostol, pomyslela som si. To miesto kde sa všetky biedne duše uchyľujú aby sa vyspovedali zo svojich hriechov. Neskutočne som nimi pohŕdala. Obyčajní sedliacky hlupáci, negramotní, veriaci každému slovu, čo im ich kňaz počas kázne natlačil do hláv. Príliš rýchlo zabudli na svoj pôvod a na staré zvyky. Starí bohovia upadli do zabudnutia, lebo tak rozkázal kráľ.
           Niečo zašušťalo. Nervózne som sa dotkla prívesku z parôžka. Bol to však len veľký havran čierny ako noc, ktorý pristál na zábradlí, len malý kúsok od mojich prstov, bolestivo zaborených do dreveného trámu.
-,,Je čas" povedala som si viac menej pre seba, no havran na mňa uprel prekvapivo jasné oko, naklonil hlavu a prenikavo zaškriekal akoby súhlasil.
Vytiahla som z vrecka poskladaný lístok. Bol zažltnutý a na niekoľkých miestach sa trhal. Čítala som ho snáď tisíc krát a stále som tomu nemohla uveriť. Sľúbil mi to, sľúbil, že sa vráti v poriadku, že budeme zasa spolu. Padol ako hrdina, pri obrane svojej vlasti a kráľa. Presne tak to tam bolo napísané. Iba lístok, žiadne telo, žiaden pohreb, žiadna nádej, žiadna budúcnosť.
            Bez toho aby som sa obzrela, som opustila hájovňu. Kráčala som priamo do lesov. Nemám kam ísť, nemám nikoho. On bol to jediné na čom mi na tomto svete záležalo. Žiara za mojím chrbtom sfarbila pás starých borovíc do krvavo červenej. Farba utrpenia, umierajúceho slnka, farba hájovne v plameňoch.
            Je čas vrátiť sa na miesto, kde som vyrástla. Prisahala som pri všetkých bohoch, že sa tam už nikdy nevrátim. Neomylne som zamierila do najtmavšej časti lesa, kde sa neodvážili vojsť ani tí najstatočnejší muži. Nastal čas vrátiť sa k druidom.