I Love Werewolf 2.séria *SK*

1.Kapitola

Cítila som tlak na celom tele. Nedalo sa mi hýbať nohami a aj dýchanie bolo dosť naročné. Všade naokolo smrdeli mŕtve telá a počuť hlasitý rozhovor mužov. Bolestivo som otvorila oči a hlavu otočila na stranu, kde sedela moja mama, teraz tam však bola len zhorenina ľudského tela. Tak normálna vec ako prijímanie kyslíka sa zdala ako tá najťahšia v mojom živote. Moja už mŕtva a hlavne upálená matka ma držala za ruku. Hlasno som skríkla a tým si spôsobila šok.

,,Viete, že toto vám dovolím len preto že nemáte rodičov, pán Andrew (Endriu)" podľa hlasu to bol určite tak štyridsať ročný muž. Trochu som pohla rukou ale moje spáleniny boli proti všetkým pohybom. Sykla som od bolesti a znovu sa prestala hýbať. ,,Niekto sa nám tu zobudil" ten hlas patril mladému chalanovy a na to ku mne prišiel doktor. Kontroloval mi zrak, pulz a nakoniec mi jedným rýchlym pohybom dal z tela preč plachtu. Celé moje telo pokrýval obväz, bola som ako múmia. Sadol si ku mne a začal potichu rozprávať. ,,Sústreď sa na tie zranenia, na celé svoje dopálené telo a zlomené kosti" jeho tvár zvážnela a tak som zavrela oči a robila všetko čo mi povedal. Andrew z nás nespustil oči, cítila som na sebe jeho pohľad. ,,Teraz ti dám opatrne dole obväz" povedal tichým hlasom doktor a ja som slabo prikývla aj keď mi bolo nepríjemné že teraz uvidím svoje spáleniny. Cítila som že už mám pravú ruku voľnú a otvorila som oči. ,,Však...ako?" moja ruka bola úplne v poriadku, akoby sa nič nestalo. To ma vyviedlo z mieri a plietli sa mi slová. ,,Teraz mi odpovedz, ale pravdivo!" napäto som čakala na čo sa chce spýtať. ,,Mala si niekedy niečo s vlkodlakom?" no tak tomuto som nerozumela, ani jednému slovu. ,,Čo je to vlkodlak?" dívali sa na mňa ako na debila, ale ja som fakt nerozumela otázke. Andrew prišiel ku mne s ustarosteným výrazom na tváry. Tie jeho nádherne tmavo hnedé vlasy mi niekoho pripomínali. ,,Vieš ako sa voláš?" chvíľu som rozmýšľala ale nakoniec som nesúhlasne pokrútila hlavou. ,,To bude tou haváriou" doktor ma pohladil po vlasoch a postavil sa. Išiel ku druhej posteli hneď vedľa. Ležalo tam nejaké dievča a na nič nereagovala, ani na hlasy okolo. Andrew sa na ňu smutno pozeral. ,,Kto je to?" nechcela som byť dotieravá alebo moc nepríjemná, len ma to zaujímalo. ,,Je to moja mladšia sestra, bola v tom lietadle čo ty" sklonila som hlavu a pozrela sa na obväz ležiaci na zemy. ,,To je mi ľúto" aby tu nebolo také ticho pridal sa aj doktor. ,,Andrew, zober Mery do mesta, možno sa jej vráti pamäť,aspoň na chvíľu" postavila som sa na zem a keď som si všimla, že mám na sebe iba nemocničné biele pyžamo cítila som sa trápne, no a tá Mery budem asi ja. ,,Asi by si chcela svoj mobil, že?" spýtal sa ma doktor. Skôr by som si poprosila oblečenie, ale ani to nie je zlý nápad. Nevedomky som prikývla a on mi ho podal. Zapla som ho a tapeta, ktorá sa objavila sa mi okamžite vrila do pamäte.

,,Tvoja rodina?" bolo tam osem ľudí, no nepripadali mi ako moja rodina. ,,Neviem" bolo mi skoro až do plaču. Je to tak divný pocit, keď ste ani nevedeli ako sa voláte a museli vám to povedať. Z očí mi začali tiecť slzy, pri pohľade na tú fotku. Mala som aj rozbitý displej ale koho by to šokovalo, je to iphone, ktorý prežil pád lietadla!

,,Daj si dole ten zvyšný obväz a toto si obleč" on si fakt myslí, že si oblečem jeho tričko? ,,Dobre?" neveriacky som mu zobrala tričko z ruky a začala si dávať dole tú "fasádu" na mojom tele. ,,Pri tomto asi nemusíš byť" povedal doktor a odstrčil Andrewa za záves, ktorý oddeľoval mňa a jeho sestru.

Obväz na mojom tele už nebol a ja som si v pohode obliekla tričko ktoré mi bolo až po kolená. Sadla som si na svoju nemocničnú posteľ a nejako ma priťahovali moje dlane. Boli to ako nejaké záblesky spomienok, ale videla som ich spálené a ako šialená som si ich trela o stehná aby to z mojej hlavy zmizlo. Doktor aj Andrew ku mne pribehli a len sa dívali ako tam hysteričím nad rukami. ,,Kľud, nemysli na to" Andrew na z predu obímul, vidiny o spáleninách zmizli ale prišlo niečo nové, to ako ma pritláčal na svoju odhalenú hruď mi stále niekoho pripomýnalo.

,,Tak mi ideme" svoje ruky dal pod, podotýkam, môj zadok a zdvihol ma z postele. Nohy som automaticky omotala okolo jeho pasu a ruky okolo jeho krku, tak, aby som nespadla.

,,Toto mi je nepríjemné, cítim sa ako koala" ironicky som sa sťažovala nad čím sa on iba pousmial. V rýchlosti si ma premiestnil na chrbát. ,,Lepšie?" no neviem, ale cítila som sa pohodlnejšie ako vtedy. ,,Tvoja sestra, ona mala tiež niečo s tým vlkodavom?" nevedela som či to bolo správne, ale asi nie keď sa začal hlasno smiať. ,,To čo si chcela asi povedať sa volá vlkodlak, nie vlkodav, vlkodav je druh veľkého psa" po jeho filozofickom vysvetlení som si ani nevšimla že sme pri zadných dverach nemocnice. ,,Obuj sa" postavil ma na zem a ja som sa pozrela na jediné topánky, ktoré tam boli. ,,Žapky? Fakt?" na jeho tvári zas žiarilo pobavenie. ,,Si v Austrálii, zvykni si!" prikývla som a obula sa.

Otvoril dvere a vyšli sme vonku na to spalujúce slnko. ,,Teploooo" neboli sme vonku ani minútu a ja som chcela ísť späť do chladných chodieb nemocnice. ,,Vidno, že si tu nová!" povedal nejaký chalan a na to sa všetci rozosmiali. ,,Hovoria tí, ktorý vyzerajú ako ako bezdomovci" ale fakt! To tu nevyrábajú tričká? Chcel mi na to zas niečo povedať ale môj ironický "fakt" výraz mu zobral slová z úst.  ,,Ideme?" spýtala som sa už  nedočkavo. ,,Ok paní Nedočkavá, môžeme ísť na pláž" šťasne som prikývla a ako malé dieťa som poskakovala vedľa nich, ale keď som si uvedomila že mám na sebe len tričko tak som s tým prestala.

,,Hej chlapi! Nejdeme na pivo?" zakričal jeden z chalanov a ja som sa naštvala. ,,A ja?" ukázala som na seba. ,,Povedz si čo chceš" povedal Andrew a mne sa doslova parilo z hlavy z toho rozmýšľania. Rozhliadla som sa po celej pláži, až som uvidela niečo čo ma dostalo a nemohla som sa na to prestať dívať. ,,Chceš zmrzlinu?" natešene som prikývla a len my dvaja sme išli k stánku a ostatný chalani do bufetu na druhej strane. ,,Ty si fakt ako malé dieťa" zasmial sa a ja som ho si smiechom buchla do ramena. ,,Nerob sa, viem že ju chceš tiež" podpichovala som ho ale on si stále traval na svojom nie.

Išli sme už sami do nemocnice a vonku bola tma. ,,Vlastne som ti ešte neodpovedal na tu otázku" pozrela som sa na neho a v mysli som dúmala na čo mi ešte neodpovedal. ,,Je to maja adoptovaná sestra, bola vlkodlakom ale zabila človeka a Vlkodlačia Panna jej zobrala schopnosti" zbystrela som. ,,Ten názov mi niečo hovorí" zamyslene som sa pozerala na cestu po ktorej sme išli. ,,Možno si nejakú poznala" asi hej, ale je to vôbec možné? ,, Keď doktor povedal že som asi mala niečo s vlkodlakom, myslíš že som s ním chodila?" pozrela som sa na neho, ale on len pokrčil plecami. ,,Pozri sa do mobilu, možno si tam s ním odfotená" hneď som odomkla mobil a hľadala vo fotkách nejakú fotku s chalanom. Prvé fotky boli s nejakými dvoma dievčatami. ,,To musia byť asi tvoje kamarátky" ďalej som hľadala a konečne som na to narazila. Fotka s nejakým pekným chalanom, prstami sme znázorňovali srdce a na ďalšej som mu dávala pusu na líco. Zasnene som sa na ne pozerala až kým sa neozval Andrew. ,,Tak toto je na sto percent tvoj chalan." ulázal na fotku a ja som sa zasmiala nad tým ako si je tým istý. Naraz sa ale z môjho mobilu začal zdvýhať dym, on horel! Máchala som s ním na všetky strany a rozhodovať o tom aké sviečky mám pri jeho oživení kúpiť. ,,Ani sa nesnaž, už je mŕtvy" potajomky sa usmial ale ja som ho zbila po ruke. ,,Ale ja som tam mala všetky fotky a čísla na tie osoby na nich!" bolo mi to fakt ľúto. ,,Budeš chodiť na liečenie a raz si vzpomenieš, no a mobil ti zoženiem, neboj" pohladil ma po vlasoch a smerovali sme do nemocničnej izby.

,,Ahoj vy dvaja" so širokým úsmevom nás výtala Andrewova sestra. ,,Ahoj som Mery, tvoja dočasná spolubývajúca a ty?" natiahla som k nej ruku a ona ju prijala. ,,Kayla, moc ma teší" sadla som si na svoju posteľ a moje ešte trochu mokré tričko v ktorom ma chalani hodili do mora, sa mi stále lepilo na pokožku.

,,Ja už idem, tak sa tu majte" zakýval a zmizol. Obe sme sa zasmiali a ja som po nejakej dobe konečne zaspala.

Úplne spotená som sa zobudila z nočnej mory, boli asi dve hodiny ráno. Pretrela som si oči a rýchlo zasvietila lampičku pri posteli. ,,Stalo sa niečo?" spýtala sa rozospatá Kayla. ,,Len nočná mora" prešla som si rukou po čele. ,,Povedz mi o ňom, uľaví sa ti" bolo to od nej strašne milé, bola niečo ako moja strážna víla. ,,Videla som chalana, jeho tvár som však nevidela moc dobre kvôli temnote všade okolo. V rukách držal mŕtve malé dieťa, bolo celé od krvi, nič ďalšie sa nestalo" pozerala sa na mňa s ustarostenou tvárou. ,,Suň sa!" ľahla si ku mne, na tú malú nemocničnú posteľ. ,,Dobrú noc" no čo som na to mala povedať? To že si ku mne ľahla, odsúdilo moje aj jej telo na týždeň bolesti zo zlého spánku. ,,Dobrú noc"