I Love Werewolf 2.séria *SK*

2.Kapitola

Od pádu lietadla už ubehli dva roky. Moja pamäť stále nie je v poriadku, ale dnes idem na posledné vyšetrenie tu v Austrálii.

,,Urobili sme už všetko, ale myslím že bude najlepšie keď pôjdeš do Texasu, je tam doktor ktorý ti určite pomôže" no to určite nie!! Zbesilo som krútila hlavou a bála sa, že mi každú chvíľu odletí z krku so slovami že dáva výpoveď. ,,Čo sa ti na tom nezdá?" spýtal sa ma Andrew, ako by nevel! ,,Musela by som tam ísť lietadlom a to už nikdy!" na ich tvárach sa rozžiaril malý úsmev ale na tej mojej očividné znechutenie. ,,Neboj, nič sa ti nestane" utesovala ma Kayla ale ani tej som teraz neverila. ,,Stále rozprávaš o tom ako chceš spoznať toho svojho vlkodlaka, teraz má príležitosť!" to ako prsty zaťala v päsť a jej odhodlanie ma k tomu donútiť ma pomaly viedlo k rozhodnutiu to urobiť.

Po fakt dlhom presviedčaní som na to konečne prikývla. ,,Super takže poprosím o tri lístky" povedal doktor a postavil sa zo stoličky. ,,Prečo tri?" zastavila som ho pri otváraní dverí a tak mu zabránila odísť.,,Pre teba a tvoj doprovod" ukazal na Kaylu a Andrewa. No super, to sa ďaleko nedostaneme, pochybujem aj o tom že sa dostaneme v poriadku na letisko lebo pri Kaylinom natešení… no neviem. ,,Ja pôjdem lietadlom!! Vypadnem odtiaľto! Najdem si chlapa! Budem mať dvesto detí a veľmi veľa vnúčat!!" je normálna, však toto presahuje všetku lohiku nadšenia. ,,Pán doktor, nemáte nejaké sedatíva?" potichu som sa spýtala a nechýbal ani môj, Andrewov a samozrejme doktorov smiech. ,,Prečo chceš aby som bola nadrogovaná nejakým sajrajtom počas cesty! Nenič mi moje šťastie!" ona je fakt mistriňa v preháňaní. ,,Ja len že aby nás z toho lietadla kvôli tvojmu nadšeniu nevyhodili" so smiechom som ju ukľudňovala.

Celé dva roky som bývala u Kayli a Andrewa doma, mala som dokonca aj svoju vlastnú izbu! Zo skrine som všetko svoje oblečenie nahádzala do jedného veľkého kufra. ,,Kaylaaa! Pomooc!" kričala som na ňu lebo som nemohla zavrieť kufor. ,,Ty si sa zbláznila" jej poznámka ma v tejto situácii fakt nezaujímala. ,,Pomôžeš mi alebo tam budeš len tak stáť?" pribehla ku mne a kým ja som sedela na kufri ona ho len tak tak zapla. ,,No, tak toto by bolo" výťazne som si poskočila a plánovala v mojom letnom pyžamku ľahnúť do postele. ,,A o si zajtra obliekaš?" nieee je som na to zabudla, Bože prečo ma tak trestáš?! ,,Otvor ten kufor!" unavene som skríkla na Kaylu, ktorá sa však začala nekontroľovane váľať po zemy od smiechu. ,,Pozor aby ti z toho smiechu nezabehlo" povedala som ironicky a ona sa pomaly zdvýhala zo zeme.

Konečne som mala na stoličke nachystané oblečenie na zajtra a kufor bol úspešne zavretý. Konečne som si mohla zdriemnuť, síce len na štyri hodiny ale aj to je výťazstvo.

Zo spanku ma zobudila krásna vôňa práve upečených palaciniek.
,,Dobré ránko" po svojom obviklom pozdrave som hneď pribehla ku stoličke a žiadala si palacinku. Kayla ich totiž robí najlepšie. ,,Zamilovala som sa" oči mi ziarili nad tou krasou položenú na tanieri. ,,To bude sakra krátka laska" smial sa Andrew, ktorý sedel hneď vedľa mňa.

Prisli sme na letisko a mne už bolo zle len z pohľadu na to zaparkované lietadlo. ,,Máš všetky doklady?" spýtala sa Kayla a Andrew len znechutene prikyvoval, pýtala sa ho na to už tretí krát.

Z rozhlasu sme už dostali pokyn aby sme si nastúpili do lietadla. Všetko prebiehalo hladko, až na moment keď sme sa odliepali od zeme. ,,Si v poriadku?" prikývla som a Kayla sa znova zamestnavala pozeraním z okna.  Vzdychla som si,oprela sa a našťastie zaspala.

Bezpečne sme pristáli a ja som mala chuť pobozkať zem a pilota.  ,,Zobereme si taxi a zvezeme sa do hotelu" navrhol Andrew a mi sme to odsúhlasili.

*Kika

Ubehli už dva roky, tie mučivé roky, ktoré sme mohli stráviť s Mery. Alex sa z toho stále nedostal, dáva si to za vinu ale už sa to stalo, asi sa to tak malo stať. Telo sme síce nedostali ale aj tak sme jej urobili nadherný pomník pri čerešni na rozľahlej lúke za chatou v horách, vždy mi totiž hovorila, že tú chatu má rada a teraz má na ňu nádherný výhľad.

Z toho spomýnania sa mi až pustili slzy. ,,Mami, prečo plačeš?" spýtala sa ma moja jedno- ročná dcérka, ktorú som držala v náručí. ,,To nič Melannie" v malej ručičke držala kvietok s ktorým sa opäť začala hrať. ,,Dáš ho potom tete Mery na hrob?" s radosťou prikývla.

Keď mi zazvonil mobil položila som Melannie na zem a zdvyhla hovor.

,,No čo Alex?" volal mi Alex, bola som na neho naštvaná lebo ma poslal za svojou nevestou, no nie sú ešte spolh, ani sa nevideli ale rozhodla to vlkodlačia rada lebo zákon hovorí že vlkodlak sa musí ozeniť hneď ako dovrší dvadsať rokov. ,,Už ste na ceste domov?" spýtal sa ma ale z neho hlasu bol cítiť nezáujem. ,,Lietadlo práve pristálo a aj keby, nesúhlasím s týmto!" kričala som mu tam do telefónu keď som si uvedomila, že sa mi Melannie vytrhla z rúk a vybehla von pred letisko. Rýchlo som zložila hovor a isla za ňom.

,,Prosím, zastavte to dieťa!" kričala som na troch ľudí, ktorý náhodou stali hneď pred ňou. ,,Hop a mám ťa" povedalo nejaké blondvlasé dievča, keď chytilo Melannie do naručia. Dobehla som k nim a keď som sa na to dievča pozrela, myslela som že ju od niekaľ poznám. ,,Ďakujem" úplne dezorientovano som poďakovala pri tom ako mi ju prekladala do náručia. ,,No poď Mery!" kričali na ňa z taxíka a ona s úsmevom nastúpila a zakývala nam. ,,Mery?… Mery!" vykríkla som a z očí sa mi valili prúdy sĺz, je to vôbec možné, vyzerá ako ona a aj sa tak volá, musela to prežiť, ja som vedela, že je to pravda o tých čiastkových vlkodlačích silách!

,,Ty budeš určite môj odvoz" otočila som sa a uvidela ženu v obtiahnutých šatách, veľkými krvavo červenými perami a hnedými vlasmi. ,, Vy ste Chanell?" vznešene mi prikývla, no to je ale hnusná ženská, teším sa keď ju uvidím loviť, určite sa ani nedotkne blata, chudáčik Alex. Budem mu musieť tú spravu povedať čo najskôr lebo Mery môže zas odísť. Jedno mi na tom však nesedelo, ona ma nespoznala? A prečo sa tu objavila až teraz?