Neviem. Máš to aj ty tak posledné dni? Že všetok ten čas ide príliš rýchlo? Mám taký pocit už hodnú chvíľu. Idem spať v piatok večer a zobudím sa v nedeľu ráno. Totálne stratený, nepripravený na ďalší priebeh situácii. Ani sa nestihnem prebrať a už zapadá slnko.
V jeden deň som sa rozhodol, že naň počkám. Na západ slnka, však vieš. Bola dosť kosa, fúkal vietor, ktorý do mňa hnusne udieral. Krčil som sa v bunde na kopci a čakal kým sa tá žhavá guľa prekoprcne na druhú stranu, aby som mohol ísť v pokoji spať.
Stál som na tom kopci dve hodiny. Dve hodiny som prebdel v zime, aby som čakal na niečo čo nepríde. Vieš prečo? Pretože boli posrané dve hodiny ráno! O druhej ráno som sa vybral ísť čakať na západ slnka. Znovu sa ťa opýtam. Vieš prečo?
Pretože čakanie na veci v čas, kedy nikdy neprídu je také malé oklamanie tej rýchlosti, ktorou sa ten čas vlečie. A ja rád klamem. Ale to už predsa vieš.
