Vždy veľmi kričal. No aj keď pravda je, že niekedy ani rozprávať nemusel. Stačilo keď sa na mňa pozrel a ja som v tú chvíľu oľutoval moment, keď som sa začal vyvíjať v maminom lone.
Často trieskal po stole. Niekedy som mal až pocit, že tie šróby to nevydržia a celý sa rozpadne. Popadá na zem po súčiastkách. A potom ma ešte začne obviňovať, že za to všetko môžem ja. Samozrejme, že za to môžem ja. Nikoho okrem mňa nemal.
Chodieval som mu kupovať cigarety aj keď som ešte nemal osemnásť. Raz ma poslal do obchodu kúpiť mu pivo. Cítil som sa veľmi trápne, keď som ho tam musel nechať, pretože mi ho nemohli predať.
A tak som prišiel domov.
A on zas trieskal po stole.
Pamätám si, že som bol z tých veci už tak unavený, že som sa na záchode rozplakal. Potom som si umyl tvár studenou vodou, aby moje zaslzené a červené oči neboli až tak vidieť.
A vieš čo je na tom asi najsmutnejšie?
Že teraz ti neklamem.
