Words must die [HP Fanfiction]

•Slová musia zomrieť•

-ako ospravedlnenie:) 

-realita, rok 1981

„Musíte mi dať to povolenie!"rozhorčoval sa a urobil prudký krok k ministrovmu stolu, čo ho upozornilo na zvýšenú nespokojnosť človeka pred ním.

„Nemusím urobiť nič, čo mi nepríde za vhodné, pán Lupin"oboznámil ho Cornelius so spojenými rukami, ktoré mal položené na svojom písacom stole.

Jeho zeleno- šedé oči sa nepríjemne pozerali na muža v ošúchaných šatách, ktorý stál pred ním a trval na povolení vykonať návštevu v Azkabane.

„A zavrieť ho na doživotie do Azkabanu vám prišlo vhodné?!"chaoticky sa opýtal. Kedysi krásne jantárové oči boli teraz bledšie a ustarostene sa mihali z jednej strany na druhú.

Za pár dní prišiel o všetkých, na ktorých mu záležalo.

O všetkých, ktorým záležalo na ňom.

„Nebol som ani na jeho súde, Minister. Musím ho vidieť a povedať mu všetko to, čo som nestihol,"žiadostivo hľadel na muža v čiernom nóbl habite.

„Black nemal súd,"tvrdým hlasom ho oboznámil, ktorý dával najavo, že mu Lupinová návšteva nie je po vôli.

„Nemal?"šepol takmer nečujne, a len ťažko mu táto situácia dávala význam.

„Nebolo to potreba,"netrpezlivo vydýchol. „Je to vrah,"pomaly zvolal a v ušiach mu bubnoval jeho šialený smiech, ktorý vydával Sirius, keď chytili.

„Odsúdili ste ho bez sudu a bez dôkazov? Pri všetkej úcte, pane-"

„Je to vrah!"zopakoval krikom a nevrlo sa pozrel do Lupinových očí. „Choďte sa pozrieť na muklovský cintorín, kde nájdete 12 mien, pri ktorých je ten istý dátum úmrtia!"hovoril mu bezcitne. „Choďte do Godrigovej úžľabiny, kde nájdete mená vašich priateľov, ktorí zomreli vinou Blacka!" Remus a aj Cornelius boli ticho, a nechávali slová umierať.

„Som už jediný jeho priateľ,"precedil pomedzi zuby a v očiach sa mu leskli slzy. James, Lily, Peter... Ostal iba on.

„On nemá priateľov!"Fudgea dvíhalo z jeho kresla a hánkami sa opieral o stôl, aby vyvážil svoju váhu.

„Tak čo som potom ja?!"Lupin urobil ďalší krok k jeho stolu a teraz si boli tvárami od seba na pár centimetrov.

„Človek, ktorý tu už nemá čo hľadať."Remus skrýval svoje pocity za zjavenou tvárou, ktorá abstraktne krvácala. 

„Dajte mi to povolenie a už ma neuvidíte,"povedal, po tom, čo sa zhlboka nadýchol. „Iba na pár minút,"žiadal ho.

***

Tmavo modré vlny sa lámali o čierne útesy ostrova. Do starých stien budovy, ktorá na ňom stála sa opierali chladné vetry, v ktorých bola všetká tá bezmocnosť, žiadanie o pomoc, všetok ten strach. Oblaky boli nasiate všetkými zhnitými dušami, ktoré patrili ľudom, ktorí ležali pod chladnou zemou už navždy.

Remus vykročil na prieč ostrovu k budove. Okolo seba si vyčaroval patronusový štít, ktorý ho chránil pred čiernymi šmuhami, ktoré zo života vycuciavali všetko šťastie. Všetku radosť a lásku.

Všetko to, čo -nie len- tento ostrov potreboval najviac.

Vo vnútornej strane manchestrového saka schovával povolenie -v podobe papiera- navštíviť väzňa, ktorého všetci videli ako vraha, zradcu a stúpenca zlej strany.

Veľké kamenné dvere od vysokej stavby sa otvorili hneď, ako sa k nim Lupin priblížil.

Nikdy si nepomyslel, že dobrovoľne vkročí do tohto vyhnanstva. Nikdy však netušil, že tu skončí jeho posledný priateľ.