Odsúdená

Telefonát [2]

„Prejdi k veci, ocko!" Zahučala som celá v strese do mobilu. Už som sa schovávala na wc, dufam, že nie som na chalanských.

„To, to tvoja mama! Ide rodiť" hneď som to pochopila. Mama mala termín až o jeden a pol mesiaca! Musím ísť za ňou.

„Musím sa k nej dostať, ale ako?"

„Neboj sa, teda vlastne o mamu hej, no ale to je jedno. Som pred školou." Odľahlo mi. Vybehla som z wc. V rýchlosti som si ešte stihla všimnúť, že som bola na babských. Uff. Po ceste som trafila do trie pdy a oznámila jednoducho, že odchádzam. Dovi, už vás nechcem v živote vidieť.

Šprintom som prerazila vchodové dvere a uvidela otcove BMW. [KikaJajcayov 😂😂] Proste rich bit*h. Naskočila som do auta. Myslím, že som pristála na niečom inom, ako na sedadle. To niečo iné bol človek. Bola to mama! Celý čas som bola v tom, že je už v hospitl, no asi som sa mýlila. Bála som sa, toho čo príde. No nič neprišlo. Otec na mňa nenahučal, čo asi spôsobil ten stres. Len dupol na plyn a cez mesto, kde je max. povolená rýchlosť 50(možno aj 60) išiel asi 90kmh.

Keď sme prišli do nemocnice, mama ledva stála na nohách. Lekári si ju zobrali. Ja s ockom sme čakali celú noc, a keď konečne k nám prišiel doktor, sme zaspali v čakárni. Zobudili nás až ráno. Kým som si uvedomila, kde sa nachádzam, ma už otec ťahal dakam preč. Predo mnou sa otvorili nemocničné dvere, no mama nikde.

                                          ***

Dramatický názov, podľa mňa nič z toho. Aj tak názor poteší. A nebudem sa vás pýtať tie otravné otázky typu: je toto ten naj príbeh?
                                                                   čo sa stane so všetkými?
Nie, pýtať sa nebudem. Aj tak neodpoviete😂😂

Vaša *Tete*